Matěj Oravec. Vítěz historicky nejrychlejší (plné trasy) Pražské stovky

0

Dovolíme si jako úvod zvolit přímou řeč Olafa Čiháka z jeho legendárního závodu Pražská stovka (dělali jsme nejen s vítězi) opravdu hodně rozhovorů. „13:40:26. To je čas Matěje Oravce v cíli 28. Pražské stovky na trase o délce 135 km a podle některých měření se součtem převýšením až 5000m+. Nikdy v historii Pražské stovky nebyl na plné trase nikdo rychleji v cíli. A to ani v případě že trasa měřila 125, 112 nebo jen 105 km. Už čas Petra Henéka (náš rozhovor zde) z roku 2019 13:47:26 byl neuvěřitelný a Matějovi se to podařilo na 28. ročníku ještě o kousek posunout. A to si myslím, že letošní trasa byla o něco těší než v roce 2019. Roli samozřejmě hraje i počasí a povrch tratě, pokud by byl sníh a led, takové kosmické časy by jistě nepadaly.“

Víme, že ses mnoho let věnoval cyklistice. Jak bys jí srovnal s během?

Čo sa týka môjho pôsobenia v cyklistike a v behu, sú to dva úplne odlišné športy. Cyklistiku som robil vďaka tomu, že naši chceli, aby som sa nejakému športu venoval a ja som si vybral bicykel, lebo mi bol zrovna vtedy poruke. Nebral som to úplne ako potešenie a i keď som pri tom samozrejme zažil kopu super momentov, do veľkej miery to bolo poznačené akýmsi pocitom, že to robiť musím.

Beh robím čisto z vlastného záujmu a čisto pre potešenie. Vybral som si ho preto, lebo ma tešil, teší a snáď ešte dlho tešiť bude. Nemusím ísť behať každý deň. Keď chcem, idem, keď nechcem, nejdem. Riadim si to čisto podľa chuti a možností, a to mi z behu robí hobby v pravom slova zmysle.

Odosobniac sa od mojich osobných zážitkov, ale celkom prirodzene žiaden z tých dvoch športov nevyjde ako lepší či horší. Super na behu je, že môžeš ísť naozaj takmer kadekoľvek. Na bicykli sú zas dolekopce vo všeobecnosti asi väčšou odmenou. Na bajku si obzrieš väčší kus krajiny, pri behu zas asi viac dopodrobna.

Proč jsi s cyklistikou nakonec seknul a začal dělat jiné věci?

Nechuť stále trénovať, zdravotné problémy v puberte, chuť robiť niečo, čo ma viac baví.

Pravidelně jsi běhal maratony, ale poslední dva roky nic. Je to tím, že ses dal na dlouhé běhy v přírodě?

Pravidelne je síce de facto korektná charakteristika môjho maratónskeho počínania, ale je treba vec uviesť na pravú mieru (smích). V čase, keď som nebehával, som dvakrát za rok zabehol maratón. Na jar Bratislavu, pred Vianocami zas Žilinský vianočný beh. Ten prvý preto, lebo ma lákalo zabehnúť si to s otcom a bral som to ako milú výzvu, ten druhý preto, lebo to tradične organizovali žilinskí cyklisti a tak z toho vznikla tradícia aj u nás doma. Maratón na Vianočnom behu sa snažím ísť každý rok a posledné dva roky som vynechal preto, lebo nebol (resp. bol, ale iba virtuálne).

Které běžecké závody ti utkvěly v paměti a proč?

Niečo utkvelo z každého. Fakt nemám favorita. Mám veľmi rád tie klasické české stovky ako Loučení, Pražská, Šlápoty apod., lebo človek sa každý rok môže tešiť na inú a vždy nápaditú trasu. Mám rád akcie Slovak Ultra Trail, lebo človek sa môže tešiť každý rok na tú istú a dobre zabehnutú trasu. V ČR aj na Slovensku sa teším na známych a kamarátov, ktorí tie akcie robia také, akými sú.

Máš hodně rád dlouhé běhy a tento rok se ti povedlo vyhrát i legendární Pražskou stovku Olafa Čiháka. Byla nějaká speciální příprava?

Práve naopak, posledný mesiac pred Pražskou stovkou som behaniu veľa nedal. Najskôr som si dával dokopy členok, ktorý som si vyvrtol na Ještěde na 24hodinovke, potom som si bol s Alešom zabehnúť Vokoberg, a odvtedy som sa bežecky dva týždne len tak poflakoval. Bol som hlavne rád, že členok drží a že si môžem ísť užiť parádnu akciu.

Od začátku ses držel na předních pozicích a někde na 70 km jsi to pořádně rozbalil a nabral na všechny velký náskok. Tuhle taktiku jsi měl naplánovanou už předem, nebo se tak karty rozdaly?

Určite skôr tá druhá možnosť (smích). Čo sa týka časov a postupu, neplánoval som vôbec nič. Od štartu som sa chvíľku pasíroval dopredu a na prvú občerstvovačku sme došli spolu s Peťom Hénkom. Hneď za ňou nás chytil Tomáš Štverák. Peťo sa na vrchu prvého stúpania zbadal, že stratil kontrolnú kartu, tak si to musel zbehnúť zas dole. To mi bolo celkom ľúto. Asi o dve kontroly ďalej sa k nám pripojili Honza Zemaník a Radek Chrobák a viacmenej takto vo štvorici sme pokračovali hodný kus.

Niekde pred Cholínom sa to trošku rozdelilo a Tomáš vyrazil dopredu. Dobehol som ho až v kopčeku za priehradným mostom a spolu sme pokračovali snáď 20km. Nikam sme sa veľmi neponáhľali a užívali sme si svitanie a krásne miesta nad údolím Vltavy. Pred Křečovicami šiel Tomáš do kríkov, tak som pokračoval ďalej, že sa zas stretneme na občerstvovačke. Tam sme sa míňali len tesne.

O chvíľku som šiel do kríkov aj ja, skóre bolo vyrovnané a mohol som bez hlúpeho pocitu pretekať. Sily bolo dosť, tak som pretekal. Ale potom jej dosť prudko ubudlo a tak sa rozhodne nedá povedať, že by som to na záver rozbalil (smích). Záver bol rozhodne pomalší než začiatok.

Spousta favoritů tento ročník vzdala… tušíš proč?

Dôvody boli asi u každého iné. Podmienky boli luxusné, trasa pekná, takže nejaké objektívne nástrahy, ktoré by tento ročník robili ťažkým, tam asi neboli. Niekoho proste neposlúchalo telo, niekoho hlava – tak, ako to býva vždy.

Uvidíme tě příští rok znova na startu?

Zatiaľ to povedať neviem, ale hádam áno. V ten termín to nebýva inými akciami zrovna preplnené a táto naozaj stojí za účasť (smích).

Vraťme se zpět k maratonu. Máš zaběhnuto pěkných 2:43. Jak se může člověk propracovat k rychlému maratonu?

Ak chce človek behať rýchly maratón, tak by na to mal asi trénovať. Ale žiaľ neporadím ako. Snáď proste len veľa a dobre behať a veľa a dobre oddychovať. Ja ho rýchly nemám a hento som bežal na Vianočnom behu v Žiline s tým, že som sa na to nijako špeci nepripravoval. Normálne som behal, ako vždy, a cez víkend som si šiel zapretekať na tradičnú akciu.

Je to jen o běhu? Resp. kolik procent vykonu je podle tebe trénink?

Z dlhodobého hľadiska by to podľa mňa mohlo konvergovať k tým 95%, ale toľko pretekov, aby sa stratili vplyvy nešikovnosti, zlej nálady, nevyspatia, omínajúcej tenisky atď. asi nikdy nezabehnem (smích). A tých 5% som tam nechal na nejaký talent, telesné predpoklady,…

Lišila by se tato odpověď v jiných sportech?

Asi by to nejaký razantný rozdiel nebol. Všetky športy, v ktorých sa preteká, by asi mali byť založené na tom, že kto sa tomu viac a šikovnejšie venuje, mal by byť vo výsledkovke vyššie. Na tej špičkovej úrovni sa tomu všetci venujú asi rovnako a zhruba rovnako šikovne a tam je práve ten priestor na to, aby rozhodovalo tých 5%.

Co říkáš na výrok Karla Davida, že shánět si trenéra má smysl od maratonu za 2:30?

Nedokážem to zodpovedne posúdiť, lebo nemám trénera ani maratón za 2:30, ale vnímam to skôr ako nezmysel. Niekto môže potrebovať trénera na to, aby vôbec zabehol maratón, lebo bez neho sa k príprave nenamotivuje. Niekto zas celkom nemá problém sa zlepšovať aj pod 2:30 a nepotrebuje k tomu trénera.

Tréner je predsa iba niekto, kto vie dobre poradiť. Ak si vie niekto poradiť dobre sám a vie sa pre vec nadchnúť, trénera iste nepotrebuje. Myslím si, že tréner má zmysel vtedy, keď sa človek má túžbu zlepšovať, ale sám nevie, ako na to. A taký človek môže stagnovať pokojne na časoch okolo 2:30, ale aj okolo 4:30.

Máš nějaký ultimátní cíl nebo se prostě díváš jen na následující krok?

Snažím sa dávať si čo najbližšie ciele, ale občas to proste nejako v hlave nejde a človek sa pristihne, ako počíta kiláče do cieľa celých pretekov. Na akciách od Olafa a spol. mám rád časté kontroly, tie to uľahčujú a človek môže ísť krátke úseky od kontroly ku kontrole.
Čo sa týka ultimátneho cieľa v mojom behaní celkovo, tak ten mám jediný – aby som mohol behať dlho s tým, že ma to baví. Aby to bol vždy pre mňa iba oddychom a nie povinnosťou.

Také jsi hodně lezl. Co tě na tom baví?

Neleziem už asi tri roky, ale bavilo ma na tom veľa vecí. Že si s fajn ľuďmi na krásnych miestach. Že každá cesta je iná. Že sa občas vybojíš. Že potom dobre chutí pivo.

Které byly tvé nejoblíbenější cesty?

Ťažká otázka. Veľmi hlboké zážitky mám zo Zvonu a Prsteňa v Kostolci, pravej údolky na Prachovskú jehlu (Zdenál Šlachta route), Šicího stroje, Iljovho odkazu, Tatarskej lajny, Pochyláča na Kežmarák aj na Jastrabku, Strechy na Ošarpance,… To sú pre mňa také cesty, na ktoré si často spomeniem aj po dlhšej dobe. Ale či sú obľúbené, to ťažko povedať, každú z nich som liezol len raz. Z hľadiska počtu opakovaní sú moje bez pochýb najobľúbenejšie Diretka, Harakiri a Lámanie charakteru v Porúbke a Prdnutie a Brúska vo Višňovom.

Který doplňkový sport bys doporučil člověku, který pouze rekreačně běhá?

Taký, na ktorý má chuť. Futbal s kamarátmi, bike, lukostreľbu. Ak nemá chuť na žiaden iný šport, tak žiaden. Ak ním chce kompenzovať stuhnuté svaly, tak asi jogu.

ZANECHAT ODPOVĚĎ

Zadejte svůj komentář!
Zde prosím zadejte své jméno