Matúš Vnenčák je výborný slovenský trailový běžec a skialpinista. Kromě toho, že mu jde v podstatě jakýkoliv sport, se věnuje i vynáškám nákladů na tatranské chaty. Tahle aktivita je pro něj ale i závodní disciplínou – několikrát zvítězil ve vynáškovém závodu Sherpa Rallye. Aby toho nebylo málo, je už nějaký pátek šéfem českého zastoupení seskupení Oberalpu, která zastupuje jak DYNAFIT, Salewu, tak i řadu dalších značek. O sportování, a jeho závodu Tatranská šelma se teď budeme bavit.
Můžeš se Matúši prosím našim čtenářům sám trochu představit?
Vďaka za intro. Som fanúšik všetkých horských športov. Osobne holdujem hlavne vysokohorskému behu a v zime momentálne veľmi fancy skialpu. Od útleho veku som sa pravidelne vydával spolu s rodičmi na túry do Vysokých Tatier, kde som vyrastal a žijem. Všeobecne som súťaživý typ osoby a to nie len pri športe.
„V horách můžeme přijít jen na dobré myšlenky a to nás osobně zlepšuje. Sport tě nemůže zlobit.“
Mám rád výzvy aj v biznise. Inak som asi normálny bežný mladý človek s hromadou snov a povinností. Dá sa povedať, že každý deň mám naplánovaný od rána do večera.
V jednom rozhovoru jsi dostal otázku, zda se cítíš lépe v horách. Pořád platí tvoje odpověď?
Platí a myslím, že sa to už nezmení. V horách je väčší pokoj, v mestách je zhon. Preto sa pracovne koncentrujem iba na svoj prácu, office, kolegov a partnerov s ktorými spolupracujem. Ostatné ma, dá sa povedať, nezaujíma. Každý si je strojcom svojho šťastia, prípadne aj nešťastia.
V horách máš sloboda pohybu a rozhodovania. A teraz nemyslím na obmedzenia, ktoré sú dané miestnymi uzáverami. Byť pokorný ale zároveň ctižiadostivý, či cieľavedomý väčšinou prináša výsledky. Nie som však žiadny drsoň, mám rád aj pohodlie.
Připomínáš mi dost šéfa celého Oberalpu Benedikta Böhma (náš velký rozhovor zde)
Beni je workoholik, futurista a perfektný športovec. Pre nezainteresovaného žije viacero životov zároveň. Každý človek, ktorý chce toho stihnúť v živote „viac“, musí si vedieť niečo odoprieť. Bez toho to nejde. Noc je tu nato, aby sme si oddýchli. Denný cyklus je nastavený správne, ale viem si predstaviť, že by som čas v noci využil na niečo iné. Zhruba by som stihol v danom dni všetko naplánované (smiech).
„Tam kde končí asfalt, tam to mám prostě jednoduše víc rád.“
U fotbalu jsi tedy (díky bohu) nezůstal, jo? (velký smích)
Ja som futbal nikdy ale ani nehral. Pokiaľ nepočítam tie detské hry pri dome na ihrisku, spolu s naháňačkou alebo schovávačkou, skokom do diaľky atď (smiech)
Zato jsi dělal hned po gymnáziu horského nosiče! A že ti to šlo. Můžeš nám o tom trochu povyprávět?
Story je postupná. Po maturite na gympli ma prijali na vysokú školu už niekedy na jar s tým, že nástup bol až niekedy na jeseň. Takže celé leto bolo pred mnou. Bola to súhra náhod, ktorá prerástla do niečoho väčšieho – do „lásky na celý život“ (smiech). Nosičov som samozrejme v Tatrách evidoval, ale nevenoval som tomu žiadnu pozornosť. Bola to krok do neznáma, bez výrazných očakávaní.
Jednoducho som si hľadal letnú brigádu a vtedajší chatár zrovna hľadal ďalšieho nosiča. Tak som strávil niekoľko rokov letných mesiacov nosením, príležitostne aj v zimnom období. Je to drina a škodíš si na zdraví. Široké okolie tomu logicky nemôže porozumieť. Možno je to vec transcedentálna, alebo možno je to ako droga.
Taky jsi řekl toto: “…někdy to vnímám spíš jako atrakci a honbu za titulky.” Můžeš nám to osvětlit?
Ak sa pýtaš na publicitu okolo nosenia, tak aj tu doba pokročila. Ja som začínal ako adolescent v 2007. Facebook práve začínal a sociálne siete fakticky neexistovali. Fotky z mobilu boli v kvalite VGA. Teraz sú tatranskí nosiči zapísaní v UNESCO, existuje niekoľko filmov, množstvo dokumentov a sú o nich pravidelne reportáže.
Nových – mladých chlapcov to láka, čo je super. Ale nie každý pri tom ostane. Náklad je stále potrebné vytrepať na chatu, bez ohľadu na počasie. V tom sa nezmenilo nič. Našťastie počet „vychádzajúcich“ hviezd sa neznižuje.
Dokázal bys jít tedy cestu na Teryho Chatu i se zavázanýma očima? Jaké jsou vlastně parametry tohohle “sportu” a jaký nejrychlejší čas na tomhle segmentu máš?
To asi nie, ale cestu na Terýnku som išiel určite niekoľko stoviek krát. Väčšinu s vynáškou alebo len tak behom či na pásoch v rámci tréningu. Z domu to mám tam a naspäť 20km s tisíc metrovým prevýšením, čo je tak akurát na rýchlu vychádzku. Nosenie je skôr remeslo ako šport, aj keď poznáme dva tradičné závody v horskom nosení.
Ten prvý, s takmer 40-ročnou históriou je SHERPA RALLYE. Každý rok sa súťaží na inú chatu s 60kg nákladom. A ten druhý je Memoriál Ďura Petranského – „Nosičská Stovka“. Tam sa nosí 100kg a vždy na Zamkovského chatu („Zámku“). Najlepšie časy nosičov sú menej ako polovica z času turistických smerovníkov. So šesťdesiatkou na chrbte sa dá pobehnúť.
„S trochou nadsázky se dá říct, že každý je mistr světa, je tolik závodů a místních soutěží – každý může udělat promo i na vesnici. A celé to má jiný a trochu větší rozměr, než když jsem začínal jako dítě.“
Jsi ze čtyř dětí. Všichni v rodině mají takové vlohy na sport jako ty? Včetně rodičů? Nebo…
Celá moja rodina pravidelne športuje na rekreačnej úrovni. Jasné, plus mínus robia všetci podobné športy. No a keďže som zo súrodencov najmladší, vždy som sa snažil, aby som bol aspoň taký lepší priemer (smiech).
Rodiče tě prý i jako malého brali do dost extremních míst (a to ti bylo šest). Pamatuješ si ještě výlet(y) z Tatranské Javoriny do Kopského sedla?
Nikdy to neboli extrémne miesta a snáď ani veľmi nebezpečné ale v kombinácii s mladým detským vekom to bola pravdepodobne dobrá previerka. V predškolskom veku absolvovať túru na Kežmarák, Baránky alebo Ľadový bolo skvelé kombo s gymnastickým krúžkom (smiech). Podľa mňa mojim rodičom išlo o to, aby večer mali pokoj a deti rýchlo zaspali.
Skoro každý víkend tě prý taky brali na běžky do Tater. Tomu my říkáme sportovní základ (!)
Jasné, skialpy sme vtedy ako deti nemali. Ale zato aspoň bežky sme si medzi sebou dedili. Takže Popradské, Sliezsky, Brnčalka alebo aj to Kopské sedlo bolo na pravidelnom programe. Mám z toho len také hmlisté spomienky a pár fotiek, z ktorých sa mi vždy vyčarí úsmev na tvári… asi ako každému, keď si pozerá fotky z detstva.
Když jsem si četl některé z tvých předešlých rozhovorů, měl jsem pocit, jako bych četl Vašeho úžasného novináře, běžce a hlavně autora božské knížky Tělesná Výchova od Martina M. Šimečky. Jsou pro tebe pocity důležitější než čísla?
Dobrý pocit z pohybu, športu, prírody a ľudí okolo sú pre mňa najdôležitejšie atribúty daného okamžiku. Zároveň milujem čísla, štatistiky, rôzne porovnávania. Keď som pretekal, tak som si viedol „reporty“ s najdôležitejšími informáciami. Za tých 19 rokov ich bolo vyše 200 a v garáži mám k tomu aj všetky záznamy, štartovné čísla, diplomy, trofeje, plagáty. Hlavne ťa to všetko musí baviť. Tých dní, kedy mi šport nechutil by sa dalo spočítať na jednej ruke.
Neznáte se vlastně osobně?
Nie, nepoznáme. Na knižky moc nemám čas, ale keď vravíš, že je to dobré, tak na dôchodku si to prečítam a aspoň zistím, ako sa malo správne športovať.
Bavilo tě vlastně někdy vůbec běhat po rovině? Koukali jsme na tabulky (nevíme zda v nich je vůbec vše) a máš nejlepší časy desítku za 37, HM za 1:20 a maratón za 2:50. Sedí to?
Úprimne, moc nebavilo. Ale na pretekoch to neriešiš. Pri bežných behoch som už od malička vyhľadával aspoň trochu zvlnený terén. Asi „najlepšiu“ formu na rovine som mal počas polročného zotrvania v Nórsku. Chodieval som na tréningy do malého lokálneho klubu pri Stavangeri, kde po boku trénovali aj bratia Ingebrigtsenovci.
Ak chceš čísla, tak 5km za 15, 10km za 33, HM 1:15 a maratón 2:38. Nóri sú parádni, sú iní. Väčšina pretekov, aj tých väčších, býva cez týždeň. Raz na takom dedinskom krose sa zjavila v rámci letného kempu ich bežkárska repre. Bežal som napr. s Northugom, Dyrhaugom (smiech).
Těch aktivit co jsi dělal bylo a je, opravdu spousta. Běžky, skialpy, ultra trail, kolo. Je vůbec něco co ti nejde? (smích)
Každý ma talent na niečo iné. Myslím, že pokiaľ si v rannom detstve ošaháš viacero športov, tak na tom neskôr zprofituješ. Nikdy som nebol v ničom najlepší. Napríklad v plávaní nemám techniku. Sú športy, kde keď si to zmemoruješ správne, tak sekneš kohokoľvek s lepšiou kondičkou. Viď bežky.
Čemu jsi se tedy nakonec věnoval nejvíce a jakých úspěchů si nejvíce cenníš?
Iba tomu, čo som tu už zmienil. To znamená beh, bežky, neskôr skialpy a nosenie. Trochu ako malý chlapec som pričuchol ešte vďaka rodičom k horolezectvu. Nič viac nestojí za zmienku. Úspechy sú nepodstatné, to len zvyšuje ego, ešte k tomu keď si večne nespokojný… (smiech).
Můžeš nám prozradit, jak vypadal tvůj trénink, když jsi jel opravdu na 120%? Kolik výškových km jsi dával, v jakých intenzitách a o kolika trénínkových hodinách se bavíme?
Tréning som si nikdy neplánoval, skôr som varil „z vody“. Je pravda, že už od malička som vždy chodil celoročne „šrot“. Napríklad na základke som istú dobu chodil po škole na bicykli na Sliezsky Dom. Vzal som si BMX-ku a išiel som z Popradu na Sliezsky Dom, čo je 50km/1000m+. Keď som nedostal po ceste hlaďák, tak som ešte pokračoval hopso-klusom na Poľský hrebeň ďalších 6km/600m+.
Alebo potom neskôr v čase vysokej školy a letných prázdnin môj denný program bol stereotypný a vyzeral nasledovne. Ráno na bicykli na Hrebienok, vynáška na Terýnku, výbeh na Baránky alebo druhá vynáška na Zámku a spustiť sa naspäť domov. Desať hodín športu a zhruba 2 kilá sladkostí denne (smiech).
Kdybys měl vypíchnout jediný závod, který v tobě něco zanechal, jaký by to byl?
Skialpové klasiky ako Trofeo Mezzalama či Patrouille des Glaciers sú určite zážitkom na celý život. Oba sú to tímové závody, trvajú celý deň, kde si naviazaný väčšinu času na jednom lane aj počas zjazdov. Parádne scenérie vo výške nad 4000m. Oplatí sa na to natrénovať a následne užiť. Taktiež som absolvoval aj „olympiádu“ ultra-trailu UTMB.
V rámci tohto festivalu som dvakrát bežal 100km variantu CCC. Zúčastnil som sa toho ešte ako mladé ucho bez potrebných skúseností, aj preto výsledok nie je oslnivý. Raz som dostal hypotermiu ale zato atmosféra bola elektrizujúca a tá komercia mi vôbec nevadila. Práve naopak.
Bál ses někdy při tréninku nebo na závodě? Nebo spíše bychom měli říct jestli sis uvědomoval, že podstupuješ nějaké větší riziko a že s ním počítáš…
Asi nie. V horách sa snažím byť koncentrovaný a pri pretekoch zvlášť, vtedy máš zapnutý race mode.
Máš pocit, že lidé více sportují, máš z toho radost? Jak to i vypadá, tak i na těch skialpech přibylo lidí. Ale asi se bavíme více o skitouringu…
Určite mám z toho radosť. Je super vidieť vstupovať nových ľudí do tohto športu. A to bez ohľadu na biznis stránku, v ktorej sa pohybujem. Covid perióda násobne navýšila počet „slapačov“ a to je jedno, či skitouristov, skifitnessákov alebo skimoracerov. Týmto spôsobom sa tento šport bude ďalej rozvíjať, čo nikdy nie je na škodu.
„Lidé se často ani nerozhodli, co chtějí dělat, jen vidí hezké obrázky z hor, sportovní aplikace nebo hodinky. Ale po roce zjistí, že je to nenaplňuje, a začnou dělat něco jiného.“
Děláš velmi zajímavou práci a pro jednu z nejlepších firem v oboru. Jaká vedla tvoje cesta až na post ředitele Oberalpu pro východní Evropu?
Postupne. Začínal som na Sales Rep úrovni v mini tíme, kde mi športový background značne pomohol pri reputácii a zorientovaní sa. Za takmer 10 rokov sa trailový beh, skialp, či všeobecne outdoor enormne roztiahol. Postupne som si prešiel marketingom, či salesom. Posledné obdobie je to o manažmente, už je nás samozrejme viac. Práca s dobrými kolegami je na nezaplatenie, takže potom to fičí (smiech).
Oblečení a vybavení si už tedy na sport kupovat nemusíš, jo? (velký smích!)
Dá sa povedať, že som stále akýsi ambasádor Dynafit a Salewa. Takže som stále na ihlách, keď môžem si skúsiť novinky z kolekcie ďalších sezón. Vývoj, hlavne na hardware sa testuje aj niekoľko rokov dopredu. Máte sa načo tešiť!“
„Devatenáct let jsem sportoval, jezdil na závody a cítil každý sval, každý úder srdce. Myslím, že se znám a umím správně vyhodnotit různé situace.“ Můžeš našim čtenářům přiblížit co se ti stalo a jak se s tímto hendikepem dokážeš prát?
Mám implantovaný strojček na srdci, odborne kardioverter defibrilátor (ICD). Pred pár rokmi som začal dostávať komorové fibrilácie srdca. Dá sa povedať, že je zázrak, že som ostal nažive. Som už po pár výbojoch a tiež štyroch operáciách. Posledný zákrok v IKEM-e mi však veľmi pomohol a momentálny stav sa javí ako stabilizovaný. Oficiálne mám šport zakázaný, takže sa už len poflakujem a tagujem mojich doktorov (smiech).
