Vizualizace, vnitřní řeč, využití symbolů – pokud vás zajímají metody mentálního tréninku, nenechte si ujít rozhovor s trenérkou a sportovní koučkou, Andreou Změlíkovou, mnohonásobnou mistryní SR a ČSR v atletice, držitelkou dvou slovenských národních rekordů (1 míle, 2000m)
Andrea Změlíková sa v minulosti venovala vrcholovému športu. Je niekoľkonásobnou víťazkou majstrovstiev SR a ČSR v atletike a držiteľkou dvoch slovenských národných rekordov. V roku 1997 založila spolu so svojím manželom Robertom Změlíkom, spoločnosť Starlife, ktorá dováža potravinové dopňky.
Dnes sa venuje i športovému koučinku a mentálnému tréninku. Športovcom pomáha “vytrénovať” ich mozog tak, aby zvládol napatie, tlak a stres a doviedol ich k vysnenému cieľu.
Čo to znamená byť športovým koučom?
Nepovažujem sa za čistého kouča. Som i mentálný trenér. Trenér trénuje. Kouč netrénuje. Kouč necháva klienta, aby si na všetko prišiel sám. Po rokoch som zistila, že je ideálne určité veci “vykoučovať”, napríklad sebadôveru a mentálny trénink potom pripraviť tak, aby bol ideálny pre daný mozog.
Mojou prednosťou je to, že som robila vrcholový šport. Je veľkým plus, ak športový kouč robil alebo robí šport. Nie tak, že si ide raz za týždeň zabehať, ale intenzívne. Ja sama cítim energiu, keď mi klient alebo klientka rozpráva o veciach, ktoré som sama zažila. Boli dni a roky keď všetko išlo samo. A zrazu prišiel závod, keď som chcela utiecť. Keď mi to rozpráva klient, tak okamžite viem čo cíti. Takže mám empatiu a hneď mi nabieha to potrebné, bez toho, aby som narušila individualitu športovca. Ja som zrkadlo a dokážem to podať tak, aby som ho povzbudila, a aby sme nastavili mentálné techniky, ktoré dokážu veci zmeniť. Takže precítenie je veľké plus športového kouča. Keď to sám všetko zažíval, keď tú bolesť cítil.
Ako sa z vás stal športový kouč?
Najprv som sa zdokonalila v koučinku, prepojila ho so športom a napojila na mentálny trénink. Videla som, že ľudia majú mentálne bloky a chcela som im pomôcť. Darmo budeme niekomu prikazovať a radiť čo má robiť. Všetci sú nadšení, príjmu to, ale nerobia to, pretože to nie je ich mentálné nastavenie, mentálna mapa. Mapy sa odstrániť nedajú, ale ak nahráme do mozgu nové mapy, môžeme ich upevniť a dosiahnút požadovaných zmien. Môžu to byť mapy na trénink, na sebadôveru alebo na niečo iné.
Čo znamená mentálny trénink?
Ak sa zameriame na športovca, tak to znamená, že zvyšujeme jeho psychickú odolnosť, aby bol v každej náročnej situácii schopný odolávať stresu. Spoločne trénujeme jeho mozog, aby bol schopný sa vysporiadať s každou situáciou. Aby tlak miloval a dokázal ho využit vo svoj prospech. Keď sa budeme niečoho báť a nenávidieť to, tak nám ubúda potrebná energia pre športový výkon.
Najlepší športovci sveta využívajú každodenne mentálný trénik. Napríklad Tiger Woods pracuje s mentálnym tréninkom roky. Dokáže dokonca pomocou neho potlačiť bolesť. Jarda Jágr tiež využíva kouča, ktorý mu pomáha zvládať problémy. To sú všetko športovci, ktorí sú dobrí roky, nie iba pár rokov.
Aké sú metódy mentálneho tréninku?
Základ je vizualizácia. Ak si stanovíme cieľ je doležité si ho vizualizovať. Najprv si to všetko napíšeme a potom si športovec nahrá do hlavy film. On je jeho hlavným hrdinom. Napríklad atlét, ktorý behá cez prekážky si nahrá film, v ktorom beží a prehráva si ho ráno, večer, v noci alebo keď pride kríza. Vizualizačná technika sa využívá i k zlepšeniu technických schopností športovca atď.
Ďalším je positive talk – pozitívna mluva. Športovci, ktorí nemajú potrebné znalosti sa často hecujú nesprávnym sposobom. Používajú negácie. Napríklad, “nebudem nervózny”, to nie je vhodné slovné spojenie. Náš mozog nepozná nie! A ak tam je, tak na to mozog uputáva pozornosť a nervozita se eště zvýší. Stačí to vymeniť a hovoriť si v mysli pozitívne veci ako napríklad “som skvelý”, “verím si” atď . Je treba pozornosť previesť úplne inam. Za jednu z najlepších techník považujem tiež symboly.
Napríklad?
Športovec si vytvorí symbol. Napríklad symbol energie, symbol sily… Keď fotbalista cíti pocit únavy, má v mozgu vytrénovaný symbol, ktorý v ňom evokuje silu. Golfista potrebuje symbol, aby bol kľudný. Každý si vykoučuje svoj vlastný symbol, podľa svojej potreby. Hľadáme to, čo mu pripomína tú dravosť, pokoj alebo silu… A mozog športovca ponúkne sám obrazec niečoho, čo mu to pripomína. Tu je potrebný koučink. Ja sama používam symbol gazely. A myslím, že mi o dosť zlepšila môj čas na polmaraton.
Vo vašich športových časoch tieto techniky ešte neboli?
To ľutujem a veľmi. Pamatám si klientku, ktorá mala stres pred behom na 400m. Mala tie isté pocity, ktoré som zažila v minulosti ja. Nemala som síce veľké psychické problémy, ale boli závody, keď som cítila, že sa bojím a chcem utiecť. Pri tejto klientke som si spomenula, ako by kouč pomohol vtedy mne.
Športového kouča nemal ani Váš manžel? (Robert Změlík, prvý československý olympijský vítaz v desaťboji, 1992 Barcelona)
Nemal, vtedy boli psychológovia v rámci reprezentácie. Môj manžel bol veľmi schopný. Keď som začala študovať metódy mentálneho tréninku, uvedomila som si, že mal veľký dar, vďaka ktorému to robil sám. Pred pár rokmi som zistila, že keď po tréninku ležal na zemi tak vizualizoval svoj ciel alebo si robil samoliečenie. Cítil, že si dokáže pomocť. Bol schopný použiť vizualizačné techniky k liečbe a regenerácii pomocou mentálneho tréninku. Trénink samotný to nenahradí, ale keď má sportovec dlhšiu pauzu z dôsledku zranenia, nemusí stratiť toľko svalového tonusu ako by stratil, ak by iba ležal. Mentálnym tréninkom maôže vizuálne trénovať. Keď sa na manžela pozerám teraz, z pohľadu športového kouča, vidím aké to bolo náročné. Videla som jeho nálady a stavy. Ale on nepovolil.
Kto sú vaši klienti zo športového sveta?
Mená klientov nezverejňujem. Ctím ich právo na sukromie. Z oblastí je to fotbal, hokej, atletika, golf, plávanie, tanec, tenis.
Majú niečo spoločné?
Všetci chcú zvýšiť výkonnosť, zlepšiť sa. Je tam jasný cieľ. Za jeho dosiahnutím sa vždy schováva niečo aj iného. Niekto tam má zníženú sebadôveru, niekto má trému a niekto nemá trému nikdy a chce iba zlepšiť výkonnosť, hľadá nové cesty a spôsoby. Chce potrénovať i mozog, pretože sa chce posunúť ďalej a vie, že mu koučink a mentální trénink pomôže. Možností využítí je mnoho a každý športovec potrebuje zapracovať na niečom inom.
S čím najčastejšie za Vami športovci prichádzajú?
Mávajú trému a psychické bloky, ktoré im znižujú výkonnosť. A my musíme odhaliť zdroje. Najprv si vždy určíme cieľ. Čo chceme za pol roka alebo za 3 mesiace dosiahnuť. A potom začneme hľadať príčiny toho, čo sa deje. A často odhalíme príčiny, o ktorých športovec ani netuší.
Napríklad fotbalista odchádza hrať do Talianska, je tam prvý rok a zrazu mu ide dole výkonnosť a nevie čo sa s ním deje. Treba odhaliť, čím to je. Môže to byť nové prostredie. Chýba mu rodina, je to nový tím alebo rečová bariéra. Tým pádom mu klesá i sebadôvera a výkonnosť. Kedysi ju mal, pretože bol v Čechách a bol úžasný. Pomocou koučinku dosiahneme to, aby si ujasnil, že to, že sa posunul do Talianska a do veľkého klubu, má veľké plus. A zrazu si uvedomí, že toho získal veľmi veľa a to iba tým, že identifikuje čo sa dialo a čo mu to prinesie. Všetko je o uvedomení. Povie si: ”Prečo ja sa vlastne trápim, veď som v najlepšom klube? Budem mať viac peňazí. Predtým som trénoval 10 rokov kvôli tomuto. Rodina počká, kamarádi z klubu mi tiež neutečú.” Vlastne si to poskladá v hlave a zistí, že sa to dá robiť i inak. Všetko je naozaj o mentálnom nastavení.
Nastavíme mu systém cvičení, aby sa jeho mozog menil tak ako on chce. Potom dosiahne svoj potenciál a nenechá sa ovplyniť situáciou. Dokáže si sám pomocť . Nie je cieľom tvrdiť, že všetko bude ružové. Prídu veci, ktoré ho budú skúšať. A ak by tieto veci neprišli, tak sa nemože zlepšiť. Mal by sa z nich tešiť. Keď bude milovať tlak a hovoriť si “poď do mňa”, tak mu ostane viac energie, než keď sa bude báť. Vtedy mu energia upadá. Je dôležité aby sa športovec sústredil na výkon a nesústredil sa na tlak. Takýmto spôsobom pracujeme postupne na všetkom, čo ovplyvnilo zníženie jeho výkonnosti.
Je šport o tlaku?
Je to tlak a stres. Športovci sa boja neúspechu, sú limitovaní. Dostanú peniaze a musia za to podať výkon. Do toho prídu často zranenia, takže musia byť i zdraví. Keď niekto vyhral Olympiádu, tak všetci chcú, aby zase vyhral. Tretie miesto je pre nich neúspechom. Ale neexistuje, aby bol niekto stale dobrý. A športovec musí čeliť týmto tlakom. I tretie miesto je dobré. Naša spoločnosť ale veľmi tlačí. Peniaze tlačia. Ak sa športovec neumiestni do prvej trojky alebo šestky, nemá peniaze. Dnes tlačia i novinári. Ak je niekto dobrý, tak ho vyspevujú a keď sa nedarí, tak ho nešetria. A to je nepríjemné pre každého. Ale je to súčasť športu. A preto je dobré nastaviť si hlavu na to, čo sa bude diať a byť odolný. Psychická odolnosť je základ. Je to o hlave. Je to o mentálnom nastavení športovca na výkon. Musí dokázať čo je v ňom.
Akí sú športovci klienti?
Športovci majú z mojej skúsenosti vačšiu sebadiscíplinu a motiváciu než normálni ľudia. Je s nimi ľahšia spolupráca. Športovci musia pilovať jednu vec dlhé roky. Žiaden športovec nebol dobrý hneď. Začínal v 5 – 6 tich rokoch a trvá často 10 až 15 rokov, než dokáže vyhrať veľkú medailu. Je to o obrovskej trpezlivosti a nikto to vetšinou nedokázal bez zranenia a bez výkyvov sebadôvery. Boli pády, boli vzostupy, rozchody s trenérom, hádky v skupinách. Všetko sa mení a mení sa hlavne osobnosť. Nikto nebol hrdinom celých 10 rokov. Je to veľmi náročné. Iba tí, ktorí vydržia byť psychicky odolní celú to dobu, to zvládnu.
Aká je budúcnosť športového koučinku?
Športovci vedia, že to funguje. Sú vzdelaní a vidia, že koučov majú tie najvačšie hviezdy. Inšpirujú sa v zahraničí a tak sa otvára cesta i u nás. Športovci budú viac pracovať s hlavou. A myslím, že koučovia budú využívaní i pre mládež. V zahraničí sa už dávno pochopilo, že je potreba trénovať športovcov od mala. Už sa to objavuje i tu, i keď menej, než v zahraničí, kde v 12tich rokoch majú futbalové týmy koučov a pracujú s “hlavou” detí.
Budeme mať vďaka koučinku v budúcnosti viac olympijských medailí?
Áno, v podstate by sme mohli. Pretože sa často stáva, že športovec nevyhrá kvoli “hlave”. Zaváha a nepodarí sa mu kvalifikácia. Neznamená to, že už potom nemože vyhrať. Musí sa, ale čo najrýchlejšie psychicky dať dokopy a zotaviť sa. Mal by sa dať zase čo najskor do psychickej pohody. Ak bude na sebe pracovať, je ďaleko pravdepodobnejšie, že ten druhý zápas zvráti. Koľko športovcov na to výkonostne malo, ale nevyhrali. V atletike napríklad niekto behal na tréninku veľmi rýchlo, ale nie na závodoch, pretože nemal “hlavu na správnom mieste”. A veľa talentov končí v puberte, pretože nie sú psychicky odolní. Keby sa tomu začalo predchádzať, bolo by určite medailí viac.
