Krušnohorská dvacítka (3. ročník) – diel druhý

    0
    Pred prudkou odbočkou doľava cestu do Meziboři zahradzuje občerstvovačka. Pretekár v červenom tričku sa zakecal s obsluhou, nuž na ďalšiu púť vyrážame v trojici. Tu sme už od štartu na námestí v Litvínove nabrali 270 výškových metrov na necelých desiatich km. Na nasledujúcich 3 km náš čaká zvyšné prevýšenie 400 metrov.

    Trasa závodu vedie údolím Peklo. Príznačný názov, peklo začína i pre mňa. Cítim, že nohy dostávajú zabrať, ozývajú sa pichľavou bolesťou v stehnách a lýtkach. Predbiehame čoraz viac cyklistov, tí pomalší musia riadne šliapať do pedálov. Na križovatke lesných ciest postáva organizátor v pomarančovej veste, neďaleko v pláštenke kontrola zapisuje čísla. S vynaložením väčšej námahy sa dá ešte bežať a to až po úsek s početnejšou skupinkou organizátorov. Tí nás posielajú doprava v ústrety prudkému kopcu vedľa dreveného plotu.

    Tu už bicykel tlačia všetci cyklisti ani usilovní mravčekovia. Automaticky prechádzam do chôdze. Ten kŕpal nevybehnem ani náhodou, na to nemám síl, nie to morálku. Už som riadne znavená z doterajších nabratých výškových metrov. Sťažka kráčam z nohy na nohu. Dvaja pretekári, čo doposiaľ bežali so mnou, sa mi rýchlo vzďaľujú. Tiež vkladajú chôdzu, ale sú rýchlejší. Prepletám sa pomedzi cyklistov, obsadili oba vyjazdené pásy, veľakrát musím vkročiť medzi výmoli a vysokú trávu. Sťažuje to postup vpred. Cyklisti sa snažia v rámci možností uhýbať, ja svižnejšie kráčať nevládzem. Jedno dievča môj postup vtipne komentuje, že konečne majú bežci výhodu oproti bikerom. Túžobne vyzerám vrchol pahorku, kde si cesta na chvíľu líha pred výstupom na Loučnou.

    Spoza chrbta ma svižne predbieha blonďavá pretekárka. Mastí si to hore ako blesk, ešte stíha i kontrolovať, či som sa za ňu nezavesila, či ju neprenasledujem. Tak na takúto forsáž vskutku nemám. Som rada, že sa na miernejšom svahu opäť rozbieham a popri tom uskakujem nažhaveným cyklistom, ktorí osedlali svoje tátoše. Trávnatú haldu Loučnou opäť vykráčavam.

    Nasleduje strmý kamenistý zostup. Ťahám sa čo najviac na kraj cesty do najobtiažnejšieho terénu, lebo ma atakujú cyklistickí kamikadze. Škrípu brzdy, kamene uskakujú spod kolies. Mám strach, aby ma niekto nechtiac nezrazil. Odbočka doľava, nasleduje rovinka. Pred sebou nevidím žiadnych bežcov, riadne som sa zdržala cestou na Loučnou a dole z nej. Organizátor ma nasmeruje oblúkom v pravo obehnúť zátarasu z pásky a kričí, že kúsok je občerstvovačka. Napijem sa vody, vrhnem smutný pohľad na musli tyčinky, krásne červený melón a iné dobroty, ktoré by mi narobili paseku v žalúdku a bežím ďalej.

    Predo mnou žiadna živá duša ani cyklisti. Všetci sa napchávajú a hodujú na prestretom stole. Nie som si istá, či bežím správne, nikde žiadne značenie, obzerám sa za seba, ani tam nikoho nevidím. Premýšľam, či sa skutočne beží tadiaľto, či to len nebola zachádzka pre občerstvenie a trasa pokračuje opačným smerom. Cez lúku zbadám bežca v modrých trenkách mieriaceho len k obsluhe, naťahujem krk čo to dá, aby som videla, či beží mojím smerom. Našťatie sa jeho silueta o chvíľku mihne na ceste. V diaľke vidím farebnú pásku visiacu zo stromu.

    Dolu kopcom po širokej lesnej ceste sa snažím bežať čo to dá, ale pretekár ma rýchlo predbieha a vzďaľuje sa. Nechápem, ako to robí, mne nepripadá, že by som bežala pomaly, ale čo on predvádza je neskutočné. Nemá zmysel sa s ním naháňať, začalo ma riadne pichať pod pravým rebrom. To bude zrejme z toho nepravidelného dýchania a častej zmene frekvencie krokov. Stláčať si boľavé miesto ako pri bodaní v boku nejde, to by som si zlomila hrudný kôš. Nakrútim sa teda ako paragraf, aby som čo najviac uľavila bolesti a ani Quasimodo cupitám dole nekonečným 5 km svahom po modrej a neskôr po žltej turistickej značke. Okolo mňa si to svišťia cyklisti. Tým je hej, tých nikde nepichá, nohy nebolia, vezú sa dole zadarmo. To len ja musím nôžkami stále prepletať, tlmiť v kolenách nárazy. Snažím sa nespomaľovať, aby ma nepredbehli ďalší pretekári.

    Zostup dole nemá konca kraja, tiahle serpentíny smerom nadol. Už som tadiaľto bežala na polmaratóne Loučná na jar, ale vôbec to tu nespoznávam. Vtedy sa mi zbeh dole páčil, predbehla som dvoch ľudí, dnes tu ale trpím. Klesanie svahu ma ubíja, unavuje. Zdá sa mi akosi pridlhé, chýbajú mi tu kilometrovníky, aby som vedela, koľko mi ešte chýba nadol.
    .

    Po veľmi dlhom časovom úseku z môjho subjektívneho pohľadu začujem hlas z reproduktoru. Žeby som sa konečne blížila k penziónu Loučky v Litvínove? Za chrbtom sa mi ozve burácanie motoru. Kde sa tu vzalo auto?, prebleskne mi hlavou, moja domnienka ale bola mylná, dole si to šinie motocykel. Jazdec ma upozorňuje, že sa za mnou valí svorka cyklistov. Pravda, už hodnú chvíľu okolo mňa žiaden neprehnal.

    Posledná zákruta v lese a som nad penziónom. Na ceste stojí organizátor v reflexnej bunde a naviguje ma dole, za mostíkom postáva ďalší človek. Na konci cesty sa týči cieľová nafukovacia brána, treba však zdolať 100 metrov tiahleho stúpania. Pridávam do kroku a ukecaný moderátor komentuje môj dobeh za 1:54:50 hod. Hneď za cieľovou čiarou ostáva blondína a pretekár, s ktorým som bežala časť trate. Navzájom si gratulujeme, čo zasa do mikrofónu okomentuje moderátor. Na lístok vyfasujem guláš s cestovinami a čakám do 14 hod na vyhodnotenie. Za druhé miesto v ženách som dostala malý pohár, regeneračný nápoj v prášku a termošálku.