Cestovatel Martin Navrátil (1) – Doma máme skvosty, které bychom v zahraničí urputně vyhledávali

Martin Navrátil navštívil téměř všechny země světa a absolvoval stovky cest, přičemž řada z nich byla opravdu dobrodružná a z jeho vyprávění se tají dech. Jak takto zkušený člověk smýšlí o cestování a co se za 17 let na cestách naučil?

Martine, tvým nejznámějším projektem je web travelistan.sk. Kdo mimo tebe za ním ještě stojí?

Travelistan vznikol pred šiestimi rokmi a za ten čas sa vypracoval na jeden z najväčších cestovateľských webov na Slovensku. Dal si za cieľ dávať rady a tipy na cestovanie, respektíve pomoc s plánovaním cesty. S touto myšlienkou som založil Travelistan s mojou bývalou priateľkou Martou, ktorá z projektu neskôr odišla. Potom som pribral do tímu kamaráta Peťa Hliničana, s ktorým som absolvoval nejednu bláznivú cestu.

Každou chvíli někam cestuješ, teď například děláme rozhovor na dálku, protože jsi právě v africkém Čadu. Kolik času trávíš doma na Slovensku?

Pred koronou aj 10 mesiacov v roku, ale teraz je to menej. Úprimne: necestujem preto, aby som bol čo najdlhšie preč, ale skôr pretože ma to nesmierne baví a napĺňa.

Dlouho jsi působil jako průvodce. Co tato práce obnáší? Užiješ si takovou cestu ty sám?

Je jedno, v ktorej cestovnej kancelárii robíš, práca s ľuďmi je veľmi namáhavá. Nemyslím na sťažnosti, lebo tých som riešil skutočne veľmi málo. Ja som mal vždy skvelých ľudí, ktorí si užívali cestovanie a mali väčšinou super otázky.

Ťažké je vydržať pracovné tempo. Priemerná dĺžka práce bola 15 hodín denne a 7 dní v týždni. A teraz si predstav, že zájazd má napríklad 27 dní a ty nemáš nárok ani na minútu oddychu. 

Keď sa skončí jeden zájazd, začína sa druhý – či už v ten istý deň alebo máš dva dni oddychu.

Že si chorý? Máš starosti doma? Prepáč, ale to nikoho nezaujíma. Ak sa ti to zdá kruté, tak si predstav sám seba v pozícii klienta, ktorý si zaplatil za dovolenku a teraz je to jedno utrápené klbko nešťastia. Čo si povieš?

Musíš mít s daným místem zkušenost nebo si troufneš provádět lidi i na místech, kde jsi ještě nebyl?

Na také cesty idem len s kamarátmi alebo ľuďmi, ktorých veľmi dobre poznám. Väčšinou sú to miesta ako Eritrea, Alžírsko, Pakistan, Afganistan či Čad. To sú cesty, kde sme ako tím a jeden organizmus. Ja mám na starosti všetky tie bláznivé vybavovačky a preberám zodpovednosť za komunikáciu, letenky a naplánovanie trasy.

V současné době již průvodce neděláš, ale cestováním se stále živíš. Jak konkrétně?

Spolu s Peťom sme založili cestovku Travelistan a keď sa skončí korona, tak budeme zasa sprevádzať ľudí. Ja sa skôr zameriavam na „bláznivé“ expedície, ktoré mi zatiaľ budú pripravovať. Popritom nás živí blog. Máme jeden z najčítanejších webov, na ktorom radíme, máme nejaké spolupráce, píšem články do časopisov, robíme online premietania či vypracúvame cestovateľské itineráre. Je toho vcelku dosť a veríme, že po korone sa to tak rozbehne, že nebudeme vedieť, kde nám hlava stojí

Kam bys aktuálně chtěl a ještě jsi tam nebyl? Resp. je tvé cestování o navštěvování míst nebo o něčem jiném?

Ak niekam idem, musí ma krajina niečím zavolať. Je to väčšinou nejaký príbeh, myšlienka… Necestujem preto, že som tam nebol alebo je lacná letenka. Musí to mať pridanú hodnotu. Keby som cestoval len pre samotné krajiny, kde som nebol, už by som precestoval všetky krajiny sveta. Takto mi chýba ešte cca 24 krajín a medzi nimi je napríklad Švajčiarsko. Áziu a Ameriku som precestoval celú, ale do Ázie sa vraciam neustále. Stále hľadám námety a inšpirácie v Strednej Ázii, kde som bol vyše 20 ráz, alebo v Indii či Číne, kam chodím každý boží rok.

Říkáš, že se často vracíš do stejných zemí. Někde jsi psal, že třeba jen v Číně jsi byl asi třicetkrát… Máš tam stále co objevovat? 

Vždy je čo objavovať! Ako môže niekto po mesačnej ceste povedzme po Číne povedať, že ju pozná? Čím viac tam chodím, tým viac zisťujem, čo by som ešte chcel vidieť a zažiť. A nielen tam. Mám štyri krajiny, kam chodím najčastejšie. Čína, India, Rusko a Japonsko. Každá cesta je iná, iné poznanie. Čím viac ideš do hĺbky, tým je to zaujímavejšie.

Nezávidíš trochu cestovatelům ve středověku, kdy Evropané ještě neznali celou mapu? Tehdy to bylo velké dobrodružství…

Niekedy áno a niekedy nie. Vtedajších cestovateľov však veľmi pravidelne prepadávali a nikdy nevedeli, či prežijú. Myslím si, že ich ani netrápilo, čo je za tamtou horou, ale kde je aké nebezpečenstvo. Vybrať sa napríklad v 19. storočí cez Afriku sa rovnalo šialenstvu, ľudia si väčšinou šli po nejakú poriadnu chorobu. Keď napríklad polárnik Ernest Shackleton hľadal ľudí do svojho tímu, sľúbil im len chlad, útrapy a hlavne nebezpečenstvo. Ale niekedy im, samozrejme, romanticky závidím. Avšak k tomu pocitu sme sa s Peťom priblížili, keď sme prešli ako prví Slováci krížom cez celé Kongo a vážne sme nevedeli, čo bude za najbližším rohom. Bolo to sakra vyčerpávajúce a aj nebezpečné. Doteraz neviem, ako sa nám to podarilo

V ekonomii platí něco jako princip klesajícího užitku z důvodu nasycení. Co u cestování? Nemáš pocit, že 234. cesta ti dává míň, protože už jich předtím bylo tolik?

Takýto pocit nemám a som nesmierne rád, že ma to stále rovnako baví a vždy sa rovnako teším. Sľúbil som si, že keď nadobudnem pocit, že sa menej teším, skončím.

Kolik máš vlastně pasů? 32 stran na víza a razítka pro tebe bude, hádáme, tak na rok…

Slováci môžu mať dva pasy. Doteraz som ich vymenil už 18.

Učíš se před cestou aspoň základy místního jazyka? Nebo jak se na cestách dorozumíváš?

Rozprávam len po anglicky, a to ešte so silným indickým prízvukom – preto sa tam tak geniálne dohovorím. Ešte trochu po rusky, a to je všetko. Pár výrazov sa, samozrejme, naučím.

Studuješ před cestou nějak místní kulturu? Nebo po těch zkušenostech už přesně víš, jak to kde chodí?

Vždy si pred každou cestou niečo naštudujem. Urobím frontálny útok na kníhkupectvo a nasávam čo najviac. Nielen históriu, ktorú som vyštudoval, ale aj filozofiu, náboženstvo či zvyky. Som ako taká hladná špongia. Pri samotných cestách nechodím len po pamiatkach, ale aj veľa diskutujem, chodím na miestne športové zápasy… Prosto sa pokúšam preniknúť krajine pod kožu, a to ma baví.

Jaký kulturní zvyk tě na cestách naposledy překvapil?

Že v Rusku si pri štrnganí nepozerajú do očí.

Jak se při cestování cítíš v přítomnosti člověka, který lokální zvyky/kulturu nerespektuje?

Poviem mu to ihneď, alebo naznačím, nech sa spamätá. Nemám rád aroganciu a povyšovanie sa. Takisto ma rozčuľuje, keď je niekde zákaz nejakej činnosti a niekto to najust poruší. Poviem príklad: dlhodobo som chodil do Tibetu a zažil tibetské modlitby. Nemám však ani jeden jediný záber, lebo som rešpektoval prianie mníchov. Avšak prišli tam ľudia a pomysleli si, že čo zmení jeden záber… Zmenil to tak, že dnes na tie modlitby nikoho cudzieho nepustia.  

Ve velké části světa se tě jako turistu pokusí všude možně natáhnout. Jak k tomu přistupuješ? Platíš někdy vědomě více? Nebo by sis před nimi připadal hloupě?

Každému sa to asi sem tam stane. Ak sa to urobí s noblesou ako niekde na trhu v arabskom svete, nenahnevám sa. Ak to však robia primitívne ako niekde v Nepále, napálim sa. Keď niekto urobí svoju prácu dobre, veľmi rád pridám viac. Všetko je to o pocite. Pri dlhodobom cestovaní už vieš, čo kde a koľko stojí a niekedy ma tá hra veľmi baví.

Hodně lidí jezdí celý život po světě, ale neznají krásná místa u nás. To určitě není tvůj případ, že?

Nie. Keby ľudia vedeli, čo všetko máme doma! Niekedy počúvam, ako to tu všetci dobre poznáme, ale stavím sa, že to tak nie je. Pod nosom máme skvosty, ktoré by sme inde v zahraničí urputne vyhľadávali. Napríklad nedám dopustiť na región Gemer, ktorý navštevujú Slováci najmenej, ale tam sú také krásne miesta, že by im padla sánka.

Co za místa máš rád ve střední Evropě?

Praha – jedno z najkrajších svetových miest, región Gemer na Slovensku, kde nájdete najkrajšiu stredovekú sakrálnu gotiku v strednej Európe, drevené kostolíky v slovensko-poľskom pohraničí a všetky tie cyklotrasy v Rakúsku, ktoré majú tak dobre vymyslené.

Všichni tě známe především jako cestovatele. Prozraď nám ale, co mimo cestování tě ještě baví…

Čítanie kníh – som knihomoľ a hlavne veľký fanda Baníka Ostrava, keďže pochádzam z Ostravy. Už vidím, ako sa všetci fanúšikovia Sparty „nasrali“. A ešte cyklistika.

Napsal jsi knihu Okolo světa. Pro koho přesně je?

Sú dve knihy „Okolo sveta“. Prvá časť je súbor ciest od Antarktídy cez Kongo až po Čukotku a druhá časť je o Hodvábnej ceste, ktorá bola mojím snom. Marcovi Polovi to trvalo tri roky a mne trinásť. Tá cesta bola pre mňa to najlepšie, čo som kedy zažil. A je to aj pre tých, čo chcú spoznávať krajiny viac do hĺbky.

Jaká je tvá role v podcastu “Choď do…”? Můžeš nám ho představit?

V podcaste Choď do… sme traja. Paľo Bruchala, parťák Peťo Hliničan a ja. Nikto nemá žiadnu presnú úlohu a vždy sa bavíme na nejakú tému. Každý z nás má niečo zažité a tieto pohľady zverejňujeme. Je zaujímavé, že niekto má rád to a iný tamto. Doťahujeme sa tam a aj preto je to najpočúvanejší cestovateľský podcast na Slovensku.

Pojď nám doporučit nějaké své oblíbené informační zdroje. A nemusí být nutně cestovatelské… Tři knihy?

Všetky od Murakamiho, Umberto Eco – Meno ruže a Pražský cintorín a Orhan Pamuk – Moje meno je červená.

Tři podcasty? 

SME dejiny a Dobré ráno, ktoré si každé ráno pustím, aby som vedel, čo sa deje nielen u nás doma, ale aj v zahraničí.

A na závěr – z kterých webů obvykle při cestování čerpáš?

Dobrá otázka. Mám rád Atlas Obscura a National Geographic.