 |
| Vyfigury aj s Prasiatkom 🙂 |
Tak sme to ubehli! 🙂
V piatok sme po menších patáliách s autom pre druhý tím vyrazili až po poludní. Boli sa s nami rozlúčiť aj nebežiaci kamaráti a dostali sme maskota pre šťastie – prasiatko. Kvôli predpokladaným zápcham na D1 sme sa rozhodli to vziať vrchom, smer na Olomouc. Cesta to bola dlhá, so zastávkami a do cieľa, do dedinky Bodice, sme dorazili až o jedenástej v noci. Ubytovaní sme boli nakoniec v Apartmánoch pri kostole. Nedá mi nespomenúť prečo. Mali sme pôvodne bývať v Holiday house Mirika, ale tu nám ubytovanie dva dni pred príchodom zrušili. Podľa slov pána majiteľa sa im to na jednu noc neoplatí… Proste fér jednanie ako sa patrí! Takže toto ubytovanie vôbec neodporúčam. Dostalo nás to do veľmi nepríjemnej situácie a museli sme na poslednú chvíľu zaisťovať ubytovanie. Bolo to celkom stresujúce pre celú skupinu.
Našťastie teda všetko dobre dopadlo a hlavy sme skolinili okolo polnoci.
 |
| Naša jednička! |
Budík sme mali nastavený po siedmej hodine. Moc som toho v noci nenaspala, bola som nervózna. 🙂 3tartovať mala Ester o 10:20 a hodinu pred štartom bola kontrola povinnej výbavy v aute a registrácia. Každé auto muselo mať povinne na nočný beh dve čelovky, dve červené svetlá a dve reflexné vesty. Zistili sme, že sme nemali vyplnený nejaký dokument. Na poslednú chvíľu sme obvolávali druhé auto kvôli dátumom narodenia. Asi 15 minút pred štartom sme všetko konečne odovzdali a to už Ester mierila na štart, kde sa musela nahlásiť 10 minút vopred. 🙂 Potom sme už iba čakali na výstrel.
Bežiaci bežec mal pri sebe ako štafetový kolík reflexný náramok a v aute sme mali ešte čip. Ten sme vždy po odovzdávke štafety odpípli. Plus sme zaznamenali reálny čas na papier. Vyfigury mali číslo 150.
Väčšina behov sa bežala po rovnakej trase ako šlo aj bežiace auto, tak sme cestou na ďalšie stanovisko Ester zafandili z auta a šup čakať na odovzdávku. 🙂 Druhá bežkyňa bola Markéta. Potom bežal Tomáš, Zdeněk, ten bežal neskutočný krpál, a ani som sa nenazdala a bola som na rade ja. Rozbehala som sa trochu a pár minút pred predpokladaným príbehnutím Zdeňka som sa postavila na odovzdávku. Nervózna strašne, aby som to ubehla načas a nesklamala tím. V tom som uvidela ako Zdeněk beží hore a na som všetko zabudla a proste som bežala. Môj úsek bol dlhý 11km a celú dobu z kopca. Najskôr bol kopec prudký, potom som skoro nerozpoznala, že bežím stále dole. V hlave som stále lovila poučky ako bežať z kopca čo najefektívnejšie. Pôvodne som sa nechcela za celú dobu pozrieť na hodinky, ale znervóznela som, keď mi pár bežcov utieklo z dohľadu a ešte viac, keď ma jedna slečna predbehla. Neodolala som a pozrela som sa. Nebolo to talé zlé ako som sa bála a tak som bežala, čo mi nohy vládali. Povzbudilo ma aj fandenie kamarátov z tímu Až na plech, na tomto úseku sme sa stretli. 🙂 A konečne som videla cieľ a Honzu ako čaká na štafetový kolík. 🙂
 |
| Markéta dobieha |
Honza bežal posledný úsek z nášho auta a po jeho dobehnutí nás čakala asi 6 hodinová pauza. Zastavili sme sa na obed niekde pred Banskou Bystricou v Kolibe, kde bol úžasne prívetivý personál (irónia). Ale jedlo bolo dobré, kapustnička a šúľance so strúhankou som si dala. 🙂 Druhé auto nám priebežne zasielalo výsledky a zistili sme, že sme sa prepočítali a bežia nejako prirýchlo, čo teda vôbec nevadilo, naopak, ale nestihli sme sa moc prespať. :/ Museli sme kmitať na jedenástu odovzdávku zafandiť a potom hajde na dvanástu, kde sa Ester opäť postavila na štart. To už bola tma a dokonca začalo pršať. 🙁 Ja som unavená a snažiac sa zaspať, sedela v aute. Podľa radaru sa jednalo len o lokálnu preháňku. Ester vybehla v daždi, ale po pár minútach dážď ustal. Opäť všetko utieklo strašne rýchlo, snažila som sa spať, riešila som, či bežať v kratkom, alebo dlhom. Všetci, čo dobehli potvrdili, že krátke je lepšia voľba, že sa to nezdá, ale je teplo. Zároveň, že beh v noci je bomba! Padlo pár osobáčikov. Nabudilo ma to a 0:22 som vybehla svoju druhú etapu, tentokrát za tmy. Rozbiehalo sa ťažšie. Nohy stuhnuté zo sedenia v aute. Človek si povie, že dať si 8km po pár hodinovej pauze musí ísť ľavou zadnou, ale opak je pravdou. Asi keby som bola doma a bežala na pohodu ráno, po návrate sprcha, jedlo, oddych v kľude a večer druhý beh, tak to ani necítim. Ale takto hekticky, musí sa to zažiť. 🙂
Opäť ma v úvode predbehli dvaja bežci, ale jednej pani som sa potom chytila a bežala som za ňou celú dobu. Predbehnúť sa mi ju nepodarilo. Tentokrát som zákaz dívať sa na hodinky dodržala, jediná info, ktorú som mala, bolo zapípanie po každom kilometri. Po štvrtom pípnutí som si dala Bitters žuvačku. Neviem či mi pomohla, ale aspoň pre efekt som ju potrebovala. V tme bolo fajn, že ste nevideli, čo vás za pár metrov čaká. Vďaka svetle pani predomnou som mala malú predstavu, ale bolo to príjemnejšie, než keby som videla stovky metrov cestu pred sebou. Osem kilometrov ubehlo rýchlo a v Rudne nad Hronom za zatáčkou na mňa už zase čakal Honza s natiahnutou rukou. V aute prebehla hygiena pomocou vlhčených utierok. 😀 Presun pre Honzu a konečne autíčkom do Komjatíc, kde sme sa chceli v pauze aspoň pár hodín vyspať.
Bolo tam pripravené spanie v škole, ale bolo tam už plno a vzduch vydýchaný. Rozhodli sme sa preto rozložiť si karimatky von na tráve a spať pod širákom. Spala som takým tým polospánkom a nadránom ma ešte k tomu niečo uštiplo do pery. Vyzerala som hrozne, posúďte sami. 😀
 |
| Po poslednom behu |
Po piatej nás už budila Terka telefónom, že po šiestej plánujú pribehnúť, nech sme ready. 5:40 budík, rýchly presun na odovzdávku, krátky nákup v tescu, Ester beží a zase presun autom. Nohy ma už neposlúchali, do auta som nastupovala ako dôchodca a nemohla som sa dočkať svojho posledného úseku. Síce som si nedokázala predstaviť, ako sa rozbehnem… No nejako to už len dopadne. Svietilo slnko a začínalo byť teplo, do toho aspoň fúkalo. Po desiatej hodine prišiel môj čas. Ako som uvidela pribiehajúceho Zdeňka, adrenalín asi urobil svoje a na bolesť som zabudla a proste bežala. Nadávala som na protivietor do chvíle, kým som na moment nebola v závetrí a zistila som, že je teplo ako na Sahare. Odvolávajúc nadávky na vietor som začala byť nakoniec vďačná. 🙂 Na tomto úseku sa pri mne dokonca zastavili na krátky oddych rýchlejší bežci aby ma povzbudili. Moc vám ďakujem, trošku ste ma popohnali, bolo to moc fajn. 🙂 Bežala som už iba 7km, ale ta rovina je nepríjemná, pretože skoro od štartu vidíte cieľ. 😀 Poslednú rovinku som sa pokúsila zrýchliť, fandili všetci, dokonca aj Plecháči tam boli, kolík Honzovi a nestihla som si ani vydýchnuť, už som musela sedieť v aute, pretože na ďalšiu odovzdávku to bolo kus a museli sme sa ponáhľať, aby sme to stihli.
 |
| Terka šprintuje |
Konečne koniec! Ubolení, smer 34 odovzdávka, s plánovanou pauzou na obed. Natrafili sme na reštauráciu Potôň, odporúčam! Výborné jedlá. 🙂
Po jedle sme chceli stihnúť dobeh Terky, skoro nám ušla, pretože dostať sa na miesto autom bola fuška. Trošku bludisko… Všetko dobre dopadlo a nielen, že som sa stihla okúpať v Dunaji, ešte som videla aj krásny Terkin šprint do cieľa. 🙂
Podľa predbežných výsledkov sme stále súťažili o šieste miesto s ostatnými tímami. Ale nedokázali sme posúdiť, ako sme na tom reálne. V každom prípade oproti predpokladaným časom, sme to stiahli o približne hodinu. A zostával už iba beh Katky a posledný, finišový úsek Lukyho. Obe autá sme sa teda presunuli na poslednú odovzdávku. Tu Luky dostal ešte čip na nohu. Katka odovzdala štafetu a Luky vystrelil ako šíp do cieľa. 🙂
Koniec bol v Bratislave pri Magio pláži. Posledných 100 metrov sme mohli bežať ako tím spoločne. Nervózne sme vyzerali Lukyho. Terka v rukách s toaleťákom, ten sme natiahli cez chodník Lukymu ako cieľovú pásku. 😀 Konečne sme ho uvideli a spoločne sme sa rozbehli do cieľa! 🙂 Tam na nás čakali medaile, zaslúžené, nádherné!
Výsledný čas 29 hodín 52 minút aj 56 sekúnd nám nakoniec stačil na 7. miesto z 15-tich tímov. Sme vyčerpaní ale spokojní! Bol to skvelý zážitok. 🙂 Uvidíme, či pôjdeme aj budúci rok, ale ak áno, určite budeme trénovať, aby sme boli ešte lepší. 🙂
Organizačne bol závod zvládnutý dobre, výtky sme mali iba k trasám. Nepáčili sa nám hlavne úseky, kde autá šli po rovnakej trase ako bežec. Prišlo mi to miestami celkom nebezpečné a pre bežca nič moc zážitok, dýchať výfuky. :/ Uvidíme ako sa organizátori popasujú s pripomienkami do budúceho ročníka.
Určite som na polovicu vecí zabudla, ale ak ste dočítali až sem, ďakujem za výdrž. 🙂
Na záver chcem ešte raz poďakovať celému tímu Vyfigury za úžasný víkend! Ester, Markéte, Tomovi, Zdeňkovi, Honzovi, Pepovi, Martinovi, Janče, Terke, Katke a Lukymu. Plecháčom gratulujem k skvelému umiestneniu, viac sa určite dočítate na blogu u Honzy Slavíka – http://blog.ovax.cz. A tiež ďakujem môjmu Míšovi a všetkým našim kamarátom, ktorí nám na diaľku fandili. 🙂 Mám vás všetkých moc rada!
 |
| V Dunaji |
 |
| Mŕtvolky na poslednej odovzdávke. |
