Tatry Running Tour (19. – 21.6.2015)

Do Tatier som sa na unikátne trojdňové podujatie chystal už v roku 2013, štartovať sa mi podarilo ale až o rok neskôr. Súťaž na mňa zapôsobila a veľmi sa mi zapáčila, nepochybne aj vďaka víťazstvu v súťaži tímov 🙂 a tak nebolo pri otvorení registrácie na rok 2015 čo riešiť a prihlásil som sa. Nebolo to však okamžité rozhodnutie, chvíľu som váhal či si zopakovať klasické trate (4+12+7 km), alebo skúsiť novú výzvu v podobe verzie Extreme (4+36+10 km). Rozhodovanie napokon nebolo až tak ťažké, koncom decembra – k istej nevôli mojej Eli – šla prihláška na Extreme.

Do našich veľhôr sme vyrazili vo štvrtok, žiaľ, len  v trojici bez Danka, ktorý v ten deň absolvoval operáciu nohy 🙁 Cesta prebehla v pohode a po vybalení sa som namiesto neskorého obeda vyrazil trochu sa prebehnúť v ostrom vysokohorskom vzduchu. Cez týždeň ma Dušan strašil predpoveďou počasia, ktorá na Popradskom plese sľubovala sneh a mráz, tak som si to šiel obzrieť. A keď už som bol v tých končinách, tak som pokračoval hore a vyššie, až na Sedlo pod Ostrvou, trochu spoznať terén sobotnej etapy. Cesta hore bola namáhavá, cesta dole ale vyslovene hrozná, čo na sobotu sľubovalo pekné galeje.

V piatok ráno sme sa s Jožim Mrázom rozklusali okolo Štrbského plesa a v popradskom aquaparku sme spolu s rodinkami sme čakali na štart večernej etapy. S vidinou sobotných 36 km som si vravel, že to v prvý deň netreba preháňať a radšej ísť takticky, ale… Prvá chyba sa stala ale už pred štartom, keď som si doprial výdatnú trojchodovú večeru, druhá počas samotného behu, keď som si zmyslel, že to predsa len skúsim uhrať na rýchlosť. Výsledkom bolo akurát bezradné lapanie po dychu v cieli a pocit že večera ma určite čoskoro a nekultúrne opustí, čo sa, našťastie, nestalo.

Poučený touto začiatočníckou chybou som v sobotné ráno raňajkoval len ovsené vločky s ovocím a popíjal som čaj. Po kontrole povinnej výbavy sa o 9:30 na štart dlhého horského trailu postavilo 57 bežcov siedmych rôznych národností. Vzhľadom na dĺžku trasy bolo počiatočné tempo správne voľné, bežal som si svoje, občas som niekoho predbehol, občas niekto mňa. No a po chvíli sme už boli pod Ostrvou a vedel som čo ma čaká. Hore kopcom to celkom šlo, základ bol nepozerať sa hore na vrchol, teda aspoň nie príliš často 🙂 Od sedla sme stúpali ešte ďalší cca kilometer, horský chodník sa následne tak trochu zrovnal. Tu musím povedať, že na tento terén som pripravený rozhodne nebol, tvrdá tatranská žula je niečo diamatrálne odlišné ako mäkkučké lesné chodníčky malokarpatské. Obuv som ale zvolil správnu, moje Inov-8 Trailroc 245 boli konečne vo svojom prirodzenom prostredí.

Na dvanástom kilometri pri Batizovskom plese prišlo prvé menšie zaváhanie pri rozhodovaní sa nad trasou. Kým som sa pohľadom do mapy uistil že som na správnej ceste a opätovne sa ustrojil, predbehli ma traja bežci a pomerne rýchlo sa mi vzdialili. Tu si dovolím malú odbočku k výbave. Batoh bol povinný, niektorí bežci to riešili ľadvinkou. Takisto povinne musel každý mať so sebou vodu, balíček prvej pomoci vrátane termo fólie a tiež funkčný mobilný telefón. Pre mňa to bola príležitosť po prvý raz poriadne otestovať batoh McKinley s rezervoárom (1,5 l.) na vodu. Presne ako som čakal, voda mala v dovtedy nepoužitom vaku príchuť gumy, ale zas bola stále teplá, vďaka tomu že rezervoár bol hneď pri spotenom chrbte 🙂 Oblečený som mal nátelník s dlhým rukávom a navrch tričko. Kraťasy nad kolená, kompresné návleky CEP, tenké rukavice a na hlave šatku. No a na nohách spomínané „inovejty“ v ktorých som dovtedy nabehal 85 km. A späť na trať…

Od rázcestia pod Suchým vrchom (cca 13. km) sme klesali dole žltou TZ a bol to naozaj nepríjemný úsek. Kamene obrastené machom sa poriadne šmýkali a tak som radšej neriskoval a aj dole kopcom som šiel väčšinou krokom, jednému pádu som sa predsa nevyhol. Po asi dvoch kilometroch prišlo vykúpenie v podobe najprv lesného chodníka a neskôr asfaltky, kde som mohol opäť hovoriť o behu. Práve pri zbehnutí na cestu prišlo druhé zaváhanie, keď som si to síce namieril k Sliezskemu domu, ale po modrej cykloznačke, miesto po zelenej TZ. Spolu s pár ďalšími bežcami sme sa ale vrátili na správnu trasu a rýchlo sme mierili k najnižšiemu bodu trate, k Velickému mostu. Cestou k Velickému plesu sme však museli na 2,5 km prekonať ďalších 300 výškových metrov, čiže tempo bolo opäť niekde na pomedzí pomalého behu / rýchlej turistiky. Odmenou nám bola občerstvovačka na Sliezskom dome (cca 20. km), kde sme ako jedni z mála vystihli prívetivé počasie s úchvatnými výhľadmi. V tej chvíli nás totiž už hodný čas zasypávali snehové krúpy, čo bolo stále lepšie ako keby pršalo.

Na občerstvovačke som si k jednému gélu pridal kúsok sójovej tyčinky a dva poháre jonťáku a vybral som sa opäť na trať. Prestávka mi trvala tri minúty, ale rozbiehal som sa po nej ťažko. Zas a znova sme totiž stúpali hore, síce pozvoľna ale neúprosne. Po asi dvadsiatich minútach som sa dostal pod Suchý vrch kde sa slučka trasy uzavrela a späť sme išli kade sme aj prišli. Vďaka tomu som zskal falošný pocit že o chvíľu už budem v cieli, ale mýlil som sa 😉 V neznámom prostredí, v náročnom teréne, s meniacim sa počasím ubiehala cesta pomalšie ako som predpokladal. Pravda však je, že som sa príliš dopredu nehnal, stále som šiel viac na istotu ako na výkon. Po ďalšej hodine som sa dopracoval k ostrvskému sedlu a to som pred sebou mal už len jednu náročnú prekážku, klesanie k Popradskému plesu. Zbeh po serpentínach nemal konca, zdalo sa mi že k plesu sa vôbec nepribližujem, ešte som k tomu druhý raz spadal, šťastlivo opäť len na zadok. Tesne pre záverom zostupu som nejaké dve minúty stratil inštalovaním Elenkiných garminov, moje už boli na pokraji vybitia batérie. Tu ma dobehol Jano Kořenek aj s kamarátom, spolu sme prišli na občerstvovačku pri Horskom hoteli.

Tu som si užil prvý teplý nápoj za uplynulé štyri a pol hodiny a s Janom sme bok po boku vyrazili do poslednej pasáže trate. Hoci sme od Popradského plesa klesali, vedel som že nás čaká ešte jedno posledné stúpanie (cca 1km / 75 m+) k Triganu. V ňom sme predbehli Martina Volenského, ktorému dochádzali sily. O chvíľu neskôr som sa odpojil aj od Jana a to už ma čakalo len klesanie späť k hotelu. Ešte jedného bežca som dokázal predbehnúť skôr ako sme sa dostali na záverečný asfaltový polkilometer. Od samej radosti že už to mám za sebou, som využil ušetrenú energiu (a že som jej mal 😉 a do cieľa som dobehol v tempe hlboko pod 4 minúty ako dvanásty bežec celkového poradia v čase 4:57:45. Na deviatke, o 12 minút skôr ako ja dobehla bola víťazka ženskej klasifikácie Natalia Tomasiak, ktorú som v polovici trasy pár kilometrov sprevádzal. Jano prišiel trinásty 39 sekúnd po mne, Dušan finišoval na 41. mieste. Posledným hodnoteným bol Levente Lorincz v čase 7:06:27.

Hoci Sky & Cloud Run bol mojím najnáročnejším bežeckým podujatím doteraz, necítil som sa po ňom tak zničený ako minulý rok po premiérovom maratóne. Výsledných 34,4 km je mojím druhým najvzdialenejším behom, s časom takmer päť hodín jednoznačne najdlhším a s cca 2.000 výškovými metrami aj najvyšším. Vzdialenosť, prevýšenie či čas však neboli problémom, tým bol terén. Ako som spomenul, tatranská žula je tvrdá a v Malých Karpatoch sa natrénovať nedá. Aj tak si však trúfam povedať, že o rok, pokiaľ počasie nebude horšie ako teraz, by som mal byť schopný svoj čas vylepšiť o nejakých 15-20 minút. Veď uvidíme, už teraz som pripravený na otvorenie registrácie pre rok 2016 🙂

To, o čom sa hovorilo už v sobotu večer, sa v nedeľu ráno potvrdilo. Z  dôvodov nevyspytateľného počasia a tiež pre značnú únavu účastníkov bola pre „extrémistov“ tretia etapa skrátená do klasickej podoby. Hoci ma to v kútiku duše trochu mrzelo, toto rozhodnutie som privítal s radosťou. Počas noci mi totiž nejaký zlomyseľník zalial lýtka betónom a z postele som vstával s pocitom že neprebehnem už ani meter. Kilometrový rozklus však pomohol a tak sme s Janom s pokojom a v rozumnom tempe vyrazili zdolať posledných sedem kilometrov. Rozhodnutie začať zvoľna sa ukázalo byť veľmi rozumné, sily ušetrené v prvom stúpaní ku Kempinski sme využili na postupné zbieranie bežcov unavenejších než sme boli my 🙂

Stúpanie od plesa po modrej značke som vybehol o 35 sekúnd rýchlejšie než vlani, len ten zbeh bol asi stále rovnako pomalý. Aj tak som ale predbhol bežca, či dvoch a to už sme pred sebou mali pre toto podujatie charakteristickú kopu snehu. Kúsok po nej to zas bol výbeh hore doskočiskom mostíka a práve tu som sa trochu trhol Janovi. So cťou som zdolal aj posledné väčšie či menšie stúpania a v záverečnom zošupe do cieľa som ešte urputne naháňal bežca predo mnou, ale to skôr len na efekt  Do cieľa som dobehol na deviatom mieste, s časom o 62 sekúnd lepšom ako vlani.

Pred treťou etapou mi v priebežnom hodnotení Extrem patrila štvrtá priečka za Janom Koldinským a hoci som tretiu etapu zvládol rýchlejšie, moje manko bolo stále 2:18 min. To však nevadí, do Tatier som si prišiel hlavne vyskúšať, či mám na to behať aj dlhšie, náročné trasy a či ma to bude baviť. A s radosťou môžem skonštatovať že áno 🙂 Toľko teda k tohtoročnej Tatry Running Tour a teraz už len vydržať do júna 2016, nech si to môžem zopakovať.