Město, které známe díky karnevalům, sambě a nádherným plážím, zaplnili tento víkend běžci. Maraton v Riu si před rokem při svých toulkách Brazílií zaběhl i Tom Smotrila.
piatok, 1. augusta 2014
Maratón v Rio de Janeiro je medzi bežcami považovaný za závod s jednými z najkrajších panorám na svete a veruže je to pravda 🙂 Založený bol roku 1979, takže Tomi absolvoval 35. ročník.
Foto: Maratona do Rio
Deň pred závodom som dorazil o osmej ráno do hostela. Uťahaný som bol jak gumené traky, lebo z Vitórie som pre zmenu neletel, ale vzal, a teraz dobre počúvajte, lehátkový autobus! 🙂 No v podstate bol tzv. pololehátkový 🙂 ale aj tak, autobusy v Brazílii ma hádam nikdy neprestanú fascinovať 🙂 Prečo také nemôžeme mať aj my napríklad na trase Praha – Košice?? Po vystúpení na stanici som sa zaseraz dozvedel niečo nové o spôsobe mestskej prepravy v Brazílii. Tentokrát o taxíkoch 🙂 Veďla autobusovej stanice máte malú taxi stanicu 🙂 Sú na nej 3 nástupištia: súkromné taxilužby, verejná taxislužba tzv. „taxi comúm“ a autobusy MHD. Samozrejme najväčšia fronta bola na verejné taxi, ktoré by malo byť lacnejšie ako súkromné. Naviac ak bývate v nejakej odľahlejšej oblasti, taxikári sa snažia zohnať ešte niekoho z fronty, kto to má namierené približne tam kde vy. Tak som si odstál asi 50m šoru na taxána. Taxikár ma oholil o 40 reálov, paráda…
Celý uťahaný som si na obed šiel vyzdvihnúť číslo a nakúpiť cestoviny, že si dám poriadnu nálož pred maratónom 🙂 Pre neznalých, cestoviny sú najlepšou zásobárňou zloženého škrobu glykogénu, ktorý sa ukladá do svalov a pečene (jater pro naších českých bratří a sestří 😉 Vaše telo počas maratónu spotrebuje cca 600-800g glykogénu, tak preto tá poriadna nálož 🙂 Keď som sa vrátil, hostel už bol plný Brazílčanov, všetko maratónci 🙂 Reku fajn, aspoň budeme na jednej lodi.
Ale ako im, do frasa, so svojou nulovou portugalčinou vysvetlím, že už by si teda mohli prestať variť cestoviny na sporáku, že aj ja by som si chcel trošku povariť, keby to šlo, tak trochu.. no… 🙂 Čo bolo horšie, Brazílčania sa striedali pri sporáku a stále niekto nový. Hm, Rio začínalo byť plné výziev 🙂 Doteraz mal Tomi vždy hovorcu, teraz je na domácich sám 🙂
V nebadanej chvíli som vtrhol do minikuchynky a postavil si hrniec s vodou na voľnú platničku akoby nič B-) Miesto úškľabkov a ticha som sa ale dočkal peknej dávky portugalčiny od trojice Brazílčanok 🙂 Extranjeiro, hovorím 🙂 Aaaa, tak pán je cudzinec, tak OK, necháme ho nech si varí 🙂 Potom si tam niečo šeptali po svojom a usmievali sa. Asi sa im už doniesli chýry o mojich úspechoch z Foz do Iguacu, hovorím si 😀 A zrazu jedna z nich prihovorila anglicky 🙂 Že, jak sa mi tu páči, a že či som si tu už našiel priateľku 🙂 Ja že: nie 🙂 No výborne, toto je Milena! A už ju postrčila smerom ku mne :))) Tomi, si hviezda! 😀 Hneď ďalšia veta bola, že Milena hovorí, že sa jej páčim :)))) Tomi, si fakt hviezda! 😀 Milena vovec nebola môj typ, a tak sme sa zasmiali 🙂 slušne som sa poďakoval a pustil sa radšej do cestovín 🙂
Keďže maratón štartuje o 7:30, celý hostel musel vstávať už o štvrtej ráno, uff 🙂 Ku skvelému pocitu ranného vstávania sa naviac pridalo aj mierne škrabanie v hrdle :/ To vybežiš, hovorím si… Hostel som vyberal takticky, čo najbližšie štartu, odkiaľ sme sa celé osadenstvo nechali odviezť autobusmi až na štart, kde mi moje nové brazílske kamarátky zase raz vylepšili náladu 🙂 Nie však tým, že si zapamätali, že som z Jugoslávie 🙂 Tomi, we must do a picture! 🙂 Jaaa, moje ego vo výšinách 😀 Je to nesporné, si slávny a obľúbený! :)))) Tak sa okolo mňa rozostavili a dali sme si peknú fotosession 🙂 Cvak! Zmena! Obchyt okolo pása! Cvak! Waaaaa, si boss 😀
Počasie bolo celkom fajn, príjemných 19 stupňov, prehánky, žiadne ostré slnko, pred ktorým sa na tomto maratóne niet kde schovať. Na štarte neboli žiadne koridory, takže som sa v pohode mohol rozcvičovať na poslednú chvíľu, a potom sa predrať štartovým poľom skoro až dopredu. Napätie rástlo 🙂 Uuu, Tomi, dokázal si to 🙂 Rok dozadu to bol len sen na papieri, teraz je to realita 🙂 Zimomriavky začínali naskakovať, keď sa v tom zrazu z reproduktorov ozval mužský hlas: Dámy a páni, brazílska národná hymna, prosím povstaňte. Len sa smejem, v tom čase sme už aj tak všetci stáli 🙂 No naježený som bol jak ježek 🙂
Po hymne som v chvate odhodil pršiplášť a zakrátko sa z reproduktorov ozvalo odpočítavanie. Tut-tut-TUUUT, zaznela siréna. Pomalým krokom som sa pobral s davom maratóncov ku štartovej bráne. Hodinky štart! Tomi je to tu, stačí už len zapnúť nohy do bežiaceho módu a až do cieľa môžeš oddychovať a kochať sa výhľadmi 🙂 Kiežby…
Asi 2 sekundy nato som musel použiť krok 🙂 Keďže pršalo a hneď za štartom bola zákruta s obrovskou mlákou, vytvorila sa poriadna zápcha. Come on! Ja potrebujem bežať a nie chodiť! Veď idem na osobný rekord! No, aj so škrípaním zubov sme prvú mláku obišli so značným meškaním, a keďže čas bol neúprosný a niečo mi navrávalo, že to asi nebola posledná mláka, tak som zvolil beh po superkrivom chodníku vedľa (neviem aký prací prášok tu používajú, ale v Brazílii je rarita nájsť rovný chodník 😉 Už len sa vyhnúť dieram ledabolo prikrytými krivou hrdzavou mrežou a máš to v suchu 🙂 Resp. suchšie ako niektorí 😉 Tí čo bežali po ceste a nevyhýbali sa mlákam, mali od prvého kilometra čvachtavé topánky. Hm, veľa štastia, snáď vám to do cieľa vyčvachtá 😉
Po 3. km pominuli štartovné problémy ja som si mohol v kľude začať strážiť tempo. Cieľový čas 3:35 som zvolil s ohľadom na zdravotnú situáciu kolena. Pri o trošičku pomalšom tempe mi vo Florianópolise odišlo po 9 km. Tréning mohol byť aj lepší. Vo Vitórii bolo ťažko odolávať parties, a tak som tam strávil asi rovnakú dobu regeneráciou po večierkoch ako po tréningoch B-) Pred závodom som sa cítil OK, že by som aj mohol tak tesne pod 3:30 zabehnúť, keď pánbožko dá. Po štarte sa moje tempo ustálilo niekde na 4:45 min/km, čo bolo viac než priaznivé. Celkový čas vychádzal na 3:20, čo znelo fantasticky 🙂 Najmä preto, že by som ukázal krstnému, že mám na to sa priblížiť 3:15 – vysnenému kvalifikačnému limitu do Chicaga 😉
3.-21. km vyzerali poväčšinou takto.
No výsledný čas približne odhadnutý, a teraz sa môžeš kochať. Kuk naľavo, nic moc. Dáke hory pár km odtiaľ, medzi nimi a cestou pusto (rozumej džungľa), sem tam nejaký hotel. Kuk napravo, hm trošku lepšie. Síce poprcháva, ale pohľad na pláž s palmami a stánkami s občerstvením doma nemáme 🙂 Jeden stánok bol nejaký apres-ski alebo čo 🙂 Ešte o ôsmej ráno tam hrala hudba a Brazílčania si veselo popíjali a parili 🙂 Ej komu lepšie?… 😉
Prvých 21 km ubiehalo v podobnom duchu ako voda 🙂 Tempo som si držal stále rovnaké, tak už som bol celý nadšený, že snáď bude dobrý čas. Potom však prišlo stúpanie. Hm, myslel som, že pobežíme popri pláži, no ale nejaký ten kopček snáď zvládnem, keď už som vystúpal tú Lysú Horu horu 5x za 24 hodín 🙂 Cestou na moste som si uvedomil, že Brazílčania sú v niektorých ohľadoch celkom šialení. Jeden černoch (ktorého som až tu obehoval!) mal v ruke asi 15-kilovú železnú tyčku z posilňovne 🙂 No celkom výkon! Ešteže mu nečvachtali topánky 😀
Stúpanie bolo po moste a neskôr sa zmenilo na beh v tuneli, ktorý viedol cez veľký kopčisko zahalený v oblakoch – nádherná scenéria!
Nádherná scenéria pred vbehom do tunela.
V tuneli už čakal DJ s laserovou šou od Daft Punku. Wuhuu, tak túto muziku mám rád, díky za motivejšn! Škoda, že to bol posledný hudobný vstup… :/
Za slnečného dňa to musia byť úžasné panorámy, ale aj takto to bolo fajn.
Na 28. km som kvôli stúpaniu mal o už trošku horší celkový čas, stále však vyzeral fajn – 3:22. Práve som dojedol posledný hlt corny tyčinky a začínala sa pre mňa fáza „skok do neznáma“. Po ruke som mal len jeden energetický gel, ktorý som nechcel použiť skôr ako na posledných 8-10 km. Modlil som sa, aby neprišla energetická kríza. No a čo čert nechcel, na 30. km, kde sa vzal, tu sa vzal, ďalší kopec 🙂 Čo kopec? Kopčisko! Uf pána jána, jak ja toto vybehnem? To kto tu dal ten obludný kopec? Vrrr.. Asi 1,5 km. Vraj prevýšenie iba 21m. Mi to prišlo jak výstup na Lomničák! No to som možno prehnal, ale minimálne taká Hrabina (pre Pražákov Petřínský kopec :))
Ipanema
Aj som si párkrát zahrešil aj zahecoval, ale rýchlejšie ako 5:50 to nešlo. Naviac žiadna voda nič, hmm, tak som si sŕkol zo svojej tajnej zásoby frndžalice, čo som mal so sebou. Ešteže tak! Zbeh z kopca bol síce rýchlejší, ale už som vedel, že tento kopeček ma obral o sily do záveru. Tempo sa pomaly zhoršovalo až niekde na 5:10. Hm, dúfam, že si nenabehnem na niečo, čo sa v maratónskej terminológii nazýva „stena“. Stena, milí maratónu-nebehavší čitatelia, to je vám taká vec, že sa vám už nič nechce, ani psychicky, ani fyzicky, ani nijak inak 🙂 Už len snívate o vírivke v cieli a chcete to okamžite vzdať. Cítil som, že sa táto fáza blíži, a tak som si trošku predčasne dal energetický gel, čo pomohlo na pár km. Už len to lepidlo niečím zapiť. Frndžalicu! 🙂 Minula sa! 🙁 Aspoň že jeden pán si prečítal moje meno na drese a zakričal: Tomi! 🙂 Paráda, díky! 🙂
Jedna selfie s náznakom úsmevu nikdy nezaškodí 😀 Tento maratón bol pre mňa určite najúspešnejší čo sa týka počtu predbehnutých černošských bežcov B-)
V tej dobe som už mal za sebou beh popri pláži Ipanema a vstupoval som na Copacabanu. V tomto sychravom počasí vyzerali všetky tie pláže rovnako. Naviac som sa už nedokázal sústrediť na nič iné, než na svoje problémy (a tak som odpoveď asi hľadal napísanú na zemi). So sklopenou hlavou ubiehali kilometre ako sánky v lete do kopca so zatiahnutou ručnou brzdou 😐 Vďaka bohu na konci Copacabany dávali ionťák, tak som ho celý do seba vyklopil. Mimochodom veľmi dobrá príchuť, tandrin, čo ma vždy trošku nabudilo, tentokrát to ale nestačilo. Podávala mi ho snědá Brazílčanka, s pokrikom Switzerland! Mýliac si tak náš dvojkríž s helvétskym obyčajným. Aspoň, že kontinent si trafila 😉 Stále som si hovoril, že do cieľa je už len 8 km. Za pol hodiny som si hovoril, že už len 7, no táto Odysea skrátka nemala konca-kraja a bohovia chceli, aby sa v nej Tomi vymáčal do poslednej kvapky 🙂
Ionťák tu servírujú vo velmi praktickom balení. Len odkusnete trošku z rohu a sŕkate poďla potreby. A tá príchuť bola znamenitá! Kľudne by som si zabehol ešte raz, len kvôli nej ;D
Po Copacabane nasledoval tunel a finálny úsek do štvrte Flamengo. Asi 3 km pred cieľom sa ďalšia pani blysla znalosťou rýchločítania, keď miesto nápisu Slovakia prečítala Slovenia 🙂 No ešte to nebola správna odpoveď, ale už ste blízko. Skúšajte, skúšajte 😉 Tak konečne, posledný km. Skontroluj hodinky a užívaj si atmosféru :-O Tomi, šak hodinky ti odpadávajú :-O Uvoľnilo sa ramienko a držalo už len na verímboha na tej malej železnej tyčke. A do prčic, a čo teraz? Hlavne nestratiť tyčku. Tak som ich opatrne dal dole a mal možnosť sa jazdy zahrať na hodinára 🙂 Po krátkom zhodnotení som sa ale rozhodol nepúšťať do žiadnych opráv a len ich kŕčovito držať 🙂 Tak a užívaj si atmosféru. A kde sú ľudia? Hey! Veď ste 10x väčšie mesto ako Košice, ale naši diváci vás hravo strčia do kapsy! No nevadí, finiš. Nahraj si to na video 😛
3:26:18, paráda Tomi! Dokázal si to! Wuhuuu! A teraz sa môžeš oprieť o kolená a spokojne sa vydýchať :-O No do riti! To čo mám na tričku??? Taký drahý na mieru vyrobený dres a ešte aj púšta farbu??? Nehnevajte sa na mňa, ale ta toto pôjdem reklamovať!!! Ale prečo je tá červená rozmazaná machuľa mimo slovenského znaku? To jednoducho nedáva žiadny zmysel. Jedine, žeby po mne niekto strieľal z paintbolovej pištole. Ale to by som asi niečo cítil, nie??? A vtom ku mne pristúpil pán a presne ako z vojnového filmu zreval:
MEDIIIC!
A už mi to docvaklo. Moje bradavky. To je trapas, bože. Toľká hanba! No nič, určite nie si jediný maratónec, ktorému začali krvácať. To už si ma brali do medického stanu, kde sa ma ujala sympatická medička a vypytovala sa tie všemožné otázky do formuláru. A je vám dobre? Áno. Vyzlečte sa! Tu si ľahnite! Dobre vám je? Áno! Nohy hore! Dobre vám je? Ánóó!! A zakrátko už nebolo. Len žiadne strachy, žiadna újma na zdraví, len sa mi navalil superslaný pot do očí a pálilo to ako uhlíky. Au-au-au! Vodu-vodu! Tak asi po minúte pribehla ďalšia medička a vytrela mi zrak vodou. Aaaa, to je úľava. A je vám dobre? AAAAAANOOOOOO! Už môžem ísť? Nie! Ale veď to nič nie je! Ani to nevidieť, len na tom bielom tričku to vyzeralo tak strašidelne. Nie, nie, musíme vás ošetriť! No dobre, ale aspoň si sadnem. Čochvíľa sa pri mne zastavila ďalšia medička (a všetky jaké pekné… 🙂 a skúmala mi ich pohľadom. Ehm, no, chápem, že ste tu asi na návšteve z fakultnej nemocnice, ale už mi je to trochu trápne… Kebyže som vedel, že sa toto stane, tak chodím viac do posilky na lavičku cvičiť a aspoň si ich oholím B-) Nakoniec po asi 10 minútach konečne prišla ďalšia sympatická medička, tentoraz aj s medicínou. Tak sa jej pýtam: Will I loose them? 🙁 Nooooo 😉 Vytiahla peroxid a nežne mi ich ošetrila. Vymenili sme si pár zamilovaných pohľadov, na druhý krát mi ich prelepila už správne (Auč!) a náš krátky románik sa skončil <3 Už som ju nikdy nevidel…
Musím povedať, že to teátro kvôli bradavkám som veľmi nepochopil, a celkovo im narobilo viac škody ako úžitku. Ale aspoň to bola úsmevná príhoda, čo poviete? 😉
Zakrátko sa rozpršalo ako v trópoch a cesta na hostel mi v tom daždi pripadala nekonečná. Mrzol som a vlažná sprcha bola vykúpením. Kristus Spasiteľ sa po celý ten čas schovával v oblakoch. Možno nabudúce…. 😉
Ospravedlňte prosím zhoršenú kvalitu fotografií, boli fotené „z ruky“ a stabilizátor na mojom starom telefóne už nie je čo býval… B-)
