Blogy

Jednou z bežeckých chuťoviek, ktoré som si naplánoval na rok 2014, bol aj štafetový beh od Tatier k Dunaju. Keď ma koncom vlaňajšieho roka oslovil Juro Török s ponukou bežať za tím Runshop Running Expert, ani chvíľu som neváhal a hneď som aj začal naberať ďalších členov tímu. Tak k nám pribudli Dia Tešovičová a Peťo Ambrus, po pár týždňoch sa nechal nahovoriť aj Pali Jánoš.
Ďalších bežcov oslovoval predovšetkým Juro, súčasťou zoskupenia bol aj Paťo Lopušný so svoju vlaňajšou partiou. Klasické problémy so zháňaním náhradníkov na poslednú chvíľu sa nevyhli ani nám, takpovediac o 5 minút 12 sme ale boli v kompletnej 12-člennej zostave.

Ja som okrem toho riešil aj problémy s mojím boľavým kolenom. To sa od aprílového maratónu nechcelo dať do poriadku, a skúšal som ozaj všeličo – pomalé behy, rýchle behy, kľud, kryo aj masáže. Týždeň pred štartom som sa rozhodol pre poslednú skúšku, ktorá mala rozhodnúť či pôjdem a či nie. V nedeľu o 9:43 som zabehol 11,12 km v T4:24, večer o 18:40 som pridal 9,07 km v identickom T4:24 a v pondelok o 6:26 som skúšku zavŕšil 8,37 km v T4:23. Všetky tri behy boli bez bolesti a to mi dávalo nádej, že to zvládnem aj o týždeň neskôr.

Z Bratislavy sme vyrazili v piatok poobede, nocovali sme v Liptovskom Mikuláši. V sobotu sa k nám pridala Dia, ktorá prišla vlakom a po ľahkom obede sme sa presunuli do Jasnej, kde nás o 15. hod. čakal štart do 345 km dlhej súťaže. Cestou sme míňali bežcov, ktorí už ukrajovali prvé kilometre zo svojej porcie, pochopiteľne sme ich mohutne povzbudzovali. Rovnako tak sme vyprevadili na trať aj súperov z Bratislava Maraton Sport Club-u a zrazu sme na parkovisku zostali už len my, s ďalším elitným tímom, ISCAREX z Českej Třebovej.
Naším prvým bežcom bol Pali, dolu kopcom letel ako odtrhnutý vagón, podľa očakávania bol však súper predsa o niečo rýchlejší. Po Palim prevzal štafetu Peťo a po ňom sa už blížil môj čas. V Ľubeli nervozita úradovala naplno a k tomu patrí aj častejšie volanie matky prírody. Moju prvú odovzdávku som našťastie nepresral, ale bolo to len tak tak ;-)

3. úsek, Ľubela – Lupčianska dolina, 11,88 km, 49:40 min., 4:11 min./km, Asics GEL-Races DS8
(záznam trasy na garmin connect)
Súperi odovzdali asi minútu pred nami, ich bežca som pri vybiehaní kopca z dediny mal na dohľad. Akonáhle sme ale vbehli pod les, v zákrutách mi zmizol medzi stromami. Viac ma ale v tej chvíli trápilo pichanie v boku, lepšie povedané v celom bruchu. Zdá sa, že som zopakoval chybu z Tatier a pred štartom som pil viac ako bolo treba. Krátka, asi 15-sekundová pauza mi však pomohla a ďalej to už šlo lepšie, siedmy km dole kopcom za 3:39 bol celkom fajn. Po necelej polhodine som sa dostal späť na asfaltku, o ktorej som si myslel že už to bude rovina. Chyba, na zvyšných 5 km som nastúpal ďalších 100 metrov. Celkovo bol tento úsek o cca 600 metrov dlhší ako mal byť, preto aj strata na vypočítaný čas bola väčšia. Na bežca Iscarexu som stratil ďalšiu minútu.

Bez akéhokoľvek spánku sme sa za Zvolenom po večeri zaradili späť do súťažného poľa. Konečne sme neboli na trati sami, okolo nás to žilo. Na Strážach sa mihali čelovky desiatok bežcov, do tmy sa ozývali výkriky čísel tímov aj mien bežcov, autá aj súťažiaci sa navzájom míňali v bláznivej paródii ľudského mraveniska. Vyzdobený povinnou výbavou vo forme reflexnej vesty, čelovky a blikačiek, načal Pali druhú tretinu súťaže.

15. úsek, Žiar nad Hronom - Dolná Ždaňa, 10,24 km, 40:21 min., 3:56 min./km, Mizuno Wave Sayonara
(záznam trasy na garmin connect)
Ja som sa na trať 15. úseku dostal osemnásť minút po polnoci, na prvých troch km ma čakalo neveľké prevýšenie, potom kúsok dole a už len rovina do ďalšej odovzdávky. Pred behom som už začal cítiť bolesť v kolene, tak som do seba hodil jeden Paralen, pre istotu. Po prvom km bolesť zmizla, či to bolo zásluhou lieku a či vplyvom adrenalínu, neviem. Každopádne, čoskoro som zožral bežca z M.R.C.I.N.A tímu a usilovne som naháňal ďalšieho, ktorý mi ukazoval cestu. Podľa výsledkov to bol zrejme Michal Lichter z tímu Až na plech. Snažil som sa naozaj veľmi, ale bližšie ako na 5-10 metrov som sa k nemu nedostal a ku koncu sa mi opäť vzdialil. Asi kilometer pred cieľom ma dobehol Martin Petruľák z BMSC, tak som sa za ním potiahol. Náš náskok na Iscarex sa z troch minút scvrkol na 20 sekúnd.
Poslednú tretinu trate zahajovala naša posádka v Komjaticiach. Tu boli pripravené dve oddychové zóny, my sme si zvolili tú v budove školy. Kým Pali sa zložil v telocvični a ja na chodbe, Dia s Peťom zvolili romantiku na ihrisku, pod oblohou plnou hviezd. Sotva sme však spali viac ako hodinu keď sa z telefónu ozvalo očakávané: „Janči je už na ceste, vstávajte!“ Rýchle balenie sa, presun na odovzdávku, pozdravy s ostatnými zombíkmi, hľadanie ToiToiky, či aspoň voľného kríčka, symbolické ponaťahovanie nôh a čakanie, to bol ranný program desiatok už značne unavených, avšak poväčšinou dobre naladených bežcov.

27. úsek, Nový Dvor - Šaľa, 10,98 km, 45:45 min., 4:10 min./km, Mizuno Wave Sayonara
(záznam trasy na garmin connect)
Môj posledný úsek štartoval v obci Nový Dvor a na šťastie nielen moje, vedľa cesty sa rozprestieralo šíre kukuričné pole. To bude po tomto roku úrodné že až ;-) Zvyšok tímu som ponosami na moje boľavé koleno natoľko vystrašil, že ma chceli v súlade s pravidlami súťaže vymeniť. Ja som ale veril, že to pôjde. Pre každý prípad som sa poistil jedným Ibalginom z lekárničky tímu SheRuns. Bolesť bola razom preč a ja som na necelých 10 km dlhú trať vyrazil vo vysokom tempe. Prvý km som odpípal v čase 3:40, keď sa okolo mňa prehnal súper z Iscarexu. Nezostávalo mi iné ako ho pochváliť, držať sa ho bol márny boj, už na druhom km bol pol minúty pred mnou.

Prevažne rovinatá trasa viedla po hrádzi popri Váhu.  Most ponad rieku bol najhorším miestom tohto úseku, kompletne celý chodník bol pokrytý asfaltovými bublinami. Križovatkami Šale nás bezpečne viedli ako dobrovoľníci, tak aj šípky na ceste. No a jedna takáto šípka – a moja nepozornosť - mi celkom skazila dobrý pocit z predvedeného výkonu. Možno pol km zostávalo do odovzdávky, keď sa z pravej strany cesty prechádzalo na ľavú. Na ceste nakreslená šípka však nešťastne ukazovala priamo do vedľajšej ulice, v rýchlosti som prehliadol tú správnu. Akonáhle som mal istotu že bežím zle, za použitia veľmi nevyberaných komentárov, som sa otočil a bežal späť. Našu posádku na odovzdávke už prenasledovali chmúrne myšlienky, že ležím kdesi s odpísaným kolenom. Až také zlé to nebolo, naša strata na Iscarex však mojou chybou narástla na kritických 11 minút.
Na zvyšných úsekoch to bolo ako na hojdačke, raz sme niečo na Iscarex stiahli, následne oni našu výhodu opäť zmazali. Do posledného úseku nastupoval Janči s vedomím, že na výsledku sa už nič nezmení a skončíme druhí.

Čo povedať na záver? Beh od Tatier k Dunaju bol úžasným zážitkom, vo svojej nedlhej bežeckej kariére ho radím hneď za môj premiérový maratón. Určite si ho chcem zopakovať a s vedomím, kde sa tento rok stali chyby, viem že boj o prvé miesto je reálny. Po troch behoch naplno v priebehu šestnástich hodín, keď väčšinu kilometrov som odbehol sám, bez prítomnosti ostatných bežcov, však rozmýšľam nad účasťou v inej podobe. Základnú ideu už mám, už to chce len doladiť.

Zima byla ve vodě jako svině, až jsem myslel, že tam nevlezu, když začalo pršet :) Jinak zlepšení oproti loňsku o 3 minuty, ze 114 odvážlivců 83. místo, haha. Ale za rok určitě zas. (plavání 0,8 km - kolo 21 km - běh 8 km)

Po upečení

Keď som si pripravovala jedlo na beh Od Tatier k Dunaju, premýšľala som, čo si zbaliť aby to bolo
skladné, zdravé, chutné a energeticky výdatné. :) A spomenula som si, že kamarátka na vodu brala "sušienky" z ovsených vločiek. Sušienky v uvodzovkách, pretože suché neboli, boli skôr vláčne. :) Rozhodla som sa ich teda upiecť tiež.

Použila som tento recept:

Ovsené "sušienky"

• 180g ovsených vločiek - trosku som ich pomlela v mixéri
• 4 ideálne zrelé banány
• 2 lyžice medu (podľa chuti môžete dať aj tri, záleží ako moc sladké máte banány)
• 2 lyžice mlieka
• 2 lyžičky škorice
• kúsky horkej čokolády
• chia semienka - Chia semínka - zdroj energie nejen pro běžce
• hrozienka

Dobrú chuť. :)

Vidličkou alebo v mixéri popučte banány na jemnú kašu. Zmiešajte ich s mliekom medom a škoricou, čokoládou, hrozienkami a chia semienkami. Nakoniec do zmesi vmiešajte vločky, aby vznikla hustá hmota. Cesto nechajte asi 10 minút odstáť. Plech vyložte pečiacim papierom a tvarujte sušienky. Ja som použila vykrajovátko v tvare srdiečka a keď ma to prestalo baviť, robila som placky. Pečte v rúre pri 200 °C asi 20 minut do zozlatnutia.

Pozor, mne sa trošku chytili, tak nabudúce ich nechám kratšie alebo na nižšiu teplotu.

Pred pečením

Na tú Šelmu Ultra som myslela už dávnejšie. Propozície som čítala takmer každý deň, sprava i zľava. Nejak sa to ku mne nehodilo. Ten limit (11,5 hod). A šelma (55km,3126m+). Proste stres. Na druhej strane, tie malebné plesá sediace si na kávičke po celej Tatre...tie sa teda ku mne hodili! Tie chcem zažiť. 

Moje obĺúbené

V jedno ráno prichádzam do officu kde konečne stretávam Bobu. Potichu jej odprezentujem moju dilemu, nech aj ona chvíľu nad niečim premýšľa. Moc tomu nedala, lebo mi hneď hovorí, že ideme. Kukám na ňu, nezdá sa mi to, Bobča proste netliacha len tak do vzduchu. A tak sme sa v ten deň zaregistrovali. Bolo to osem dní pred pretekom. Už vidím ako sa môj záchod teší z toho ako budem tých osem dní stresovať. 

Veľmi dobre viem, že absolvovanie nejakej MF50 neznamená, že sa zo mňa stala ultra bežkyňa. Skončiť Šelmu o dve hodiny skôr ako tú MF50, to by bol vlastne ultra škandál. A tak riešim v sebe otázniky: trať nepoznám; na žulový a skalnatý terén som vôbec neni zvyknutá; objemy nemám natrénované...tak odhadujem, že do cieľa budem meškať decentne- takú hodinku. 

Šelmu sme mali naháňať viacerí fatranci, ale nejak to nevyšlo a tak večer pred pretekom prichádzame do Ždiaru v skromnom počte. S Bobčou sme sa rozhodli prespať v telocvični, nech si to všetko reálne zažijeme. Fasujeme luxusné postieľky a začneme študovať mapku. Analyzujeme úseky s prevýšením a úseky, ktoré by sme mohli precupkať.




Telocvičňa sa zobúdza už ráno o piatej. My s Bobčou o polhodinu neskôr. Opäť vyčítam samej sebe, že čo za kravinu som to vymyslela a nechápem čo tu vlastne robím. Tak sa dám aspoň do môjho neónového outfitu, nech som tu aspoň za tú "peknú"...nech zabezpečím rovnováhu. 

Na štarte nás stretne fatranec Vladko a všetci sa spolu púšťame do boja. 

Fatranci na štarte

Prvých 9 km sú hrozne fajn. Traťka nám ladí, úžasne sa po nej bežká. Celkom romantika. Na Štrbské pleso dobiehame v dobrom čase. Naposledy som tu bola ako malé dieťa a tak sa mi zdá, že to pleso sa nejak zmenšilo. No nič, musím sa kukať pod nohy a pomaly sa pripraviť na prvé šľapanie. Pridáva sa k nám Kaktus, ktorý má na preteku za úlohu doviesť všetky ovečky do cieľa. Mám dojem, že skôr či neskôr Kaktus bude šľapať s nami a nie my s nim. Za Popradským plesom sa začíname plaziť nahor na Ostrvu. Zisťujem, že paličky sú mi pri takomto teréne nanič a na ďalšej občerstvovačke sa s nimi asi rozlúčim. Z Ostrvy je krásny výhľad. 

Popradské pleso z Ostrvy

Hore už nechávame Kaktusa aby sa zoznámil i s inými pretekármi a my valíme ďalej. Po tých skalách je to celkom náročné. Veď stačí jeden zlý krok a je prúser. V tomto úseku sa Bobče zahryzne šelma do kolena. Odhryznuté legíny chvíľu predýchava. Cupkáme ďalej a míňame Batizovské pleso. Je tam krásne, no už trošku chladno. Na Sliezsky dom prichádzame tiež v dobrom čase. Máme za sebou cca 25 km, pred sebou ešte ďalšie km a pár kopčekov. Tieto občerstvovačky sú super, výpredaj sladkého, môžem jesť koľko chcem...bez nich by ma to určite nebavilo. 

Nezdržujeme sa príliš dlho, lebo musíme dovaliť na Hrebienok pod limit 6 hodín. Cesta ide síce len dole kopcom, ale je jej akosi veľa. Prizvali sme novú kamošku Violu a tak trošku kecáme. V jednej chvíli sa obzriem či je Bobča na blízku. Nie je za mnou. Predchvíľou tam bola. Ozýva sa vyvalená v kosodrevine. Chce sa mi smiať, z toho momentu. Nie z toho, že spadla. U Bobči som zvyknutá na všetko, je to bojovníčka. Sa mi tak zdá, že s tou šelmou bojuje aj za mňa. 

Na Hrebienok dobežíme v čase 5, 25. Už sme niekde po 30tom kilometri. Kaktus dobehol za nami. Nestíhal nám. Tentokrát cukry vymieňam za chleba s masťou. Fujky. Už som celkom unavená a to nás čaka najťažší úsek. Och, tak by som nasadla s chalanmi do auta....

Kaktus sa rozbieha. Vysvetľujeme mu, že s plným žalúdkom to nejde, že najrpv trošku pochodíme. Začíname stúpať ku Skalnatému plesu. Sme na nejakom 40 km. Chytám krízu. Kurča. Nebaví ma to. Nerozumiem prečo to robím a aký zmysel to vlastne má. Chcem sa otočiť a ísť domov. Cítim sa fakt vyčerpaná. Plno ľudí sa valí dole, prajem si aby som číslo mala vpredu nacapené na čele a oni mohli pochopiť, že som vyčerpaná pretekárka, ktorá sa nezvláda zdraviť a uhnúť každému. Rozmýšľam, že to na Zelenom plese vzdám. S podobným návrhom prichádza Bobča, že reku nič nesľubuje a že sa ešte rozhodne. Sme dopadli...v tých myšlienkach
Začína prškať. Na Skalnatom plese už aj krupky padajú. Všetko mi je jedno, zaradila som voľnobeh. 

Keď prichádzame na Veľkú Svišťovku a vidím to krásne Zelené pleso pod nami, znova sa zmobilizujem. Stretávame pár kamzíkov. Spustím sa rýchlo mini ferratkou a ženiem sa ku chate na našu poslednú občerstvovačku. Potešili ma, že majú teplý čajik. Spapám za hrsť soli, ktorú zajem dvoma banánmi. Chúďa moja desiata, od rána ju poslušne nosím v ruksačiku, bude smutná. 



Pijeme horúci čaj. Sú tu ešte ďalší pretekári. Je nám jasné, že budeme pokračovať ďalej, lebo to proste inak nejde. Je nám jasné aj to, že ak si poriadne nešvihneme, tak limit nesplníme. 

Vrháme sa na posledný úsek.

Stále prší, taký ten fajnový dáždik. Obchádzame Biele plesá a veľmi sa mi páči ako sa kamošia s tým dáždikom. Kľudne by som ta posedela a kámošila sa s nimi. Za nami sa zrazu objavuje Kaktus. Chce aby sme pobehli. Nám sa už nechce, nejak nám je už jedno či dojdeme do limitu alebo nie. Pochopil to. Trochu mi ho je aj ľúto, je to veľký športovec a nie je zvyknutý chodiť takýmto komotným tempom. Už sme niekde na Širokom sedle. Máme hodinu do limitu a pod sebou už vidíme cieľ. Pozdáva sa mi to. No iba dovtedy kým sme nevstúpili do tropického pralesa. Boba opäť zahajuje boj so šelmou a ja som sa zahrala na tarzana. Bola to nekonečná cesta dole po blatovisku a  mokrých skalách. Neskôr sa cesta stala priateľskejšia a hodnú chvíľu vykračujem po nej sama. Je to moment plný vlastných myšlienok. O chvíľku sa k mojím myšlienkam pripája Bobča. Som tak rada, že je tu so mnou....že to všetko prežíva rovnako ako ja.

Selfie skoro na konci :)

Konečne v Ždiari. Sme na ceste nejakých 12h 20min. Je tma. Ísť do cieľa je mega pocit.

V cieľovej rovinke mi volá Matúš (organizátor), vraj kde sme. 
Viem, je neslušné meškať..... ale na to najlepšie si predsa treba počkať ;)

...alebo najšpinavejšie :)

 Napokon: 

• Celému Teamu Tatranska šelma za super zážitok
• Bobče za naše parťáctvo
• Tygrovi za jeho paličkovú pohotovosť
• Kaktusovi za jeho aminokyseliny
• ...a všetkým ostatným to poviem osobne :) 

Snáď takto v sobotu nedopadneme. :D

Dnešná diskusia na FB ma inšpirovala k spísaniu tohto článku. Nečakajte žiadne odbornosti, iba pár krátkych rád. :)

Určite si už nejeden bežec položil túto otázku. Máte naplánovaný závod a začne vás škriabať v krku, alebo dostanete nádchu. V najhoršiom prípade vás skolí chrípka, či iné nepríjemnosti. My bežkyne možno ešte poznáme problémy s močovými cestami, hlavne keď je zima a neodhadneme oblečenie/po behu sa včas neprezlečieme do suchého. :/ Je to nemilé, to každopádne. Mne samotnej sa to stalo už niekoľkokrát a v hlave mi vždy šrotovalo, nebuď padavka, čo povedia ostatní? Čo moji čitatelia, fanúšikovia, budem vyzerať ako trasorítka.



Rozhodnutie je samozrejme vždy na vás, zdravie máme len jedno a to by nám malo byť najdôležitejším faktorom. Občas je dobré zabudnúť na ješitnosť a proste si poležať. Budú iné behy, iné závody.

Spísala som pre vás teda pár rád a odporúčaní.

Kedy sa na to určite vykašľať?

• Pokiaľ máte zvýšenú teplotu - telo bojuje s chorobou a potrebuje energiu na liečenie.
• Ak vám lekár predpísal antibiotiká - v tomto prípade by ste mali ideálne odpočívať aj týždeň po dobratí poslednej dávky, takže žiadne behy deň po "chorobe". Antibiotiká sú pre telo obrovská záťaž, bohužiaľ je ich predpisovanie už tak normálne, že to človeku vôbec neprídea berie ich ako lentilky... (Zabudnite, že ja som počas užívania ATB behávala. Nie som na seba úplne pyšná. :P Ospravedlnením mi buď, že som ich brala iba na noc a dlhodobo a trošku som sa aj radila s doktorkou.)

Po     10,8 km; 0:52; asfalt, rovinka Út      volno St      15,4 km; 1:14; trail, nastoupáno 447 Čt      volno Pá      10 km; 0:47; trail, nastoupáno 288 m           tento týden spíš odpočinkový před sobotním závodem, v ...

Osmý kilometr…ty jo, zrychluji. Pomohl mi ten hroznový cukr, co jsem slupla. Jde to, jde to. Po dlouhé době mi v závěru závodu není špatně od žaludku. Opět se dostávám na tempo pod 5 kilometrů, ale už je pozdě, pod 50 minut to do cíle nezvládnu. Nu což, výsledný čas v cíli 50:58  (realtime 51:15) je i tak lepší, než v červnu a červenci.

Dostávám na krk krásnou medaili a už je mi fajn. Chci pivo. Kopnu do sebe ale jen dvě vody, jabko, banán. Potkávám Jakuba Koháka. Ty jo, chci s ním fotku, ale nemám u sebe mobil ani foťák. Rejžo kde jsi??? Okresní přebor !!! I v tom davu lidí nakonec Rejžu seženu a fotím se.

V nedeľu sme mali ísť na tréning na beach. Necítila som sa a tréning som zrušila. Vďaka tomu som sa neplánovane ocitla na tréningu na We Run Prague 2014. Bežali sme ešte s asi 20-timi nadšencami po trase sobotného závodu na skúšku. Pôvodne som si chcela ísť len tak pomaly zabehnúť 10km. Lenže oni to všetci tak rozbehli. :D