6.4.2014, 9. ČSOB Bratislava Maratón

asfalt / dĺžka 42,195 km / čas 3:05:50 / tempo 4:24 min/km / Mizuno Wave Sayonara
záznam trasy na garmin connect

Tak a mám to za sebou. Bolo to presne tak ťažké a krásne ako som čakal. Ponúkam vám zmäť dojmov z môjho prvého maratónu.


Príprava
Šesť týždňov pred maratónom som si dal cestných 32 km a bolo to také všelijaké. Nádej mi svitla tri týždne pred očakávaným veľkým štartom, na Bratislavskom Hamburgu som zabehol 33,68 km – prvých 22 km aj s Paulínkou v kočíku – v podstate bez problémov a to ma veľmi povzbudilo. Od kamarátov som ťahal rozumy ako ladiť formu v posledných dvoch týždňoch, za cenné rady im veľmi ďakujem. V poslednom týždni som si dal tri kratšie behy (spolu 22 km) a dával som si pozor hlavne na stravu. Nepríjemne ma prekvapila štvrtková čokoláda z automatu, po ktorej som bol nafúknutý tri dni.

Sobota
Neplánovane náš tím E-P-M-D účinkoval už v sobotnom maratónskom programe, Elenka štartovala namiesto mojej sestry Lucie v minimaratóne. Táto kategória bola obsadená prevažne rekreačnými bežcami, či snáď priamo aj nebežcami, ich počet bol však ohromný. Na zaujímavej 4,2 km dlhej trati cez bratislavský prístav sa prebehlo či prešlo 1384 ľudí každého veku, od bábätiek až po dôchodcov. Elenka to zvládla v čistom čase 22:23 min., čo je tempo 5:17 min./km. Krásny výkon, som na ňu hrdý.

Ja som samozrejme pri tom nechýbal a ako je už zvykom, keď nebehám, tak fotím. Bolo tak aj teraz a po minimaratóne som pre behame.sk nafotil aj desiatku. Galériu si môžete pozrieť na webe a na FB. Pobehovanie s batohom na chrbte a vysedávanie pri fotkách do polnoci asi nie je najvhodnejšia forma relaxu pred maratónom 🙂

Nedeľa, veľký deň
V nedeľu ráno som sa cítil pripravený ako nikdy. Stretnutie s ľuďmi z iRun ešte viac podporilo pozitívnu náladu. Čas letel a bolo načim sa mi prezliecť, uložiť veci do úschovne, vystáť frontu pred hajzlíkmi. Kým som toto všetko spravil, do štartu zostávala slabá štvrťhodinka, koridory už boli slušne zaplnené. Nepodarilo sa mi zopakovať vlaňajší kúsok, keď som stál kúsok za elitnými bežcami, od štartovej čiary ma teraz delilo pár desiatok metrov a stovky bežcov. Trochu stresu vniesli do hry garminy, ktoré vyše 5 minút chytali signál, dobre to však dopadlo.

21,1 km
Takmer tri tisícky bežcov sa dali do pohybu po štartovom výstrele. Mojím cieľom bolo bežať na čas 3:15 prípadne lepšie, vodiči s týmto časom boli riadny kus predo mnou, tiež aj vodiči na 3:30. V prvom okruhu som si chcel spraviť nejaký náskok, tak som si bežal svoje. V početnom dave bolo ľahké nechať sa strhnúť, dával som si na to veľký pozor. Minul som zopár priateľov (Ľuba K., Miša, Diu), predbehol som vodičov na 3:30 aj na 3:15, aj skupinku známych bežiacu s Mikulášom Dzurindom. Po dvoch kilometroch som sa ukryl za kríčky, keď treba, tak treba 🙂

 

Po zhruba piatich km som sa ocitol za vodičmi na 3:00 a vtedy som trochu zneistel. Moje výpočty rátali s pomalším tempom, ale ako vravím, bežal som na pocit a telo nevydávalo žiadne varovné signály. A tak som bežal nejakých 5-10 metrov za zhruba 30-člennou skupinou ktorú za sebou ťahali. Okolo desiateho km som narazil na Ľuba C. a Tomiho. Pred ďalšou občerstvovačkou som načal gél od Kompavy ktorý som si niesol so sebou a poctivo som pil. Vodiči ďalej držali tempo okolo 4:12 a ja som sa držal ich.

Na 15. km som sa pozdravil so sestrou, prvý výbeh hore Námestím SNP bol v pohode. V meste ľudí ako maku, poctivo povzbudzovali, sprievodné kapely vyhrávali do kroku, dobrovoľníci na občerstvovačkách pomáhali ako mohli. Niekde po 19. km pri River Parku uletel vodičom jeden z balónikov a to bolo znamenie pre mňa ísť ďalej svojou cestou.

42,2 km
A zatiaľ čo väčšina spolubežcov mierila pri Eurovea rovno do cieľa svojho polmaratónu či štafety, moja cesta viedla doľava, do druhého okruhu. Ľudí okolo mňa zrazu razantne ubudlo, bežcov v okruhu 300 metrov by som zrátal na prstoch jednej ruky. Ešte dva kilometre som ťahal tempo na úrovni 4:14, keď som tesne za sebou zaznamenal pohyb. To sa na mňa zavesila maďarská bežkyňa Éva Varga. Tak som si povedal že bude fajn bežať s niekým, predsa len do cieľa to bolo ešte 19 kilometrov.

Okolo 27. kilometra mi parťáčka naznačila, že by rada dobehla pár sto metrov pred nami bežiacu súperku. Stále sme strojovo držali tempo 4:27 a pomaly ale isto sme sa blížili k – ako sa v cieli ukázalo najlepšej Slovenke – Kristíne Lapinovej a niekde pred 30. km sme šli pred ňu. O ďalší km neskôr sme predbiehali dvojicu bežcov, jeden z nich bežal vo Vibram FF, tak som s nimi prehodil pár slov kým sme ich nechali za sebou.

Na občerstvovačkách som poctivo bral všetko čo mi prišlo pod ruku, raz ionťák, raz zas vodu, sem tam banán, čokoládu, hroznový cukor. Nohy oťažievali, lýtka tuhli, pravé koleno začalo pobolievať, energie som mal však stále dosť. Po takmer dva a pol hodinách behu sme boli opäť v centre mesta. Ľudí pri trati výrazne ubudlo, tí čo zostali však povzbudzovali o to srdečnejšie. Najväčší strašiak bratislavskej trate číha na 36. kilometri – druhé stúpanie hore Námestím SNP. S Évou sme to zvládli slušne, bez výraznejšej straty, dosť sa na tomto mieste však trápil jediný vozíčkar v súťaži Matúš Michal. Pred poslednou otočkou pri PKO sme minuli krívajúceho bežca, po stehne mu stekal pramienok krvi. Ako neskôr poznamenal v cieli, ani o tom nevedel.

Finiš
Do cieľa nám zostávalo čosi vyše dvoch km, už nebol dôvod držať sa späť. Pomaly ale isto sme naberali na rýchlosti, tabuľa s údajom 41,1 km na nás fungovala ako červené súkno na býka. Jasné, tempo 4:12 nie je svetoborné, ale na záverečný kilometer prvého maratónu to je slušné 🙂 Cieľová rovinka je mierne do kopca, to však v tej eufórii nehralo rolu. Na posledných pár sto metroch som sa ešte obracal na Évu a povzbudzoval ju k poriadnemu finišu. Evidentne to fungovalo, cieľovú čiaru preťala o sekundu skôr ako ja 🙂

Medaila na krk, pohár vody do ruky, objatie so sestrou a ohromujúci pocit šťastia a spokojnosti. Výsledný čas 3:05:50 bol o dosť lepší ako plán a ukázal kam sa pri naladenej forme môžem ďalej posunúť – výrazne pod tri hodiny. Ale to je všetko hudba ďalekej budúcnosti…

Aké to teda bolo?
Jedným slovom; SUPER. V prvom kole som sa viezol na početnej vlne bežcov okolo, tešil sa z dobrého tempa bez výraznej námahy, užíval si atmosféru podujatia. V druhom kole to bol už iný príbeh. Na jeho začiatku som si pomyslel: „Tak a teraz to naozaj začína.“ Keď sa ma Elenka v cieli spýtala na čom som počas behu myslel, spomenul som si na 9-kilometrovú rovinku na Ružinovskej. V hlave som mal jedinú nosnú myšlienku – len ja, pár tenisiek a cesta predo mnou. Kroky, jeden za druhým, stovky, tisíce, pribúdajúce sekundy, ubúdajúce kilometre…

Pri sledovaní tabúľ s kilometrami som si pomáhal minulými behmi. 18 km do cieľa – toľko som predsa zabehol cez Kačín, to je pohoda. 12 km do cieľa – to je ako do roboty cez mosty. 8 km – najkratšia cesta z práce domov. 3 km – jeden nedeľný beh okolo Kuchajdy. Táto taktika fungovala výborne.

Stálo to vôbec za to?
Od môjho prvého maratónu prešli tri týždne a ja stále poriadne nebehám. Na vine je koleno pravej nohy, ktoré sa prvý raz ozvalo niekedy po 30. kilometri a odvtedy bolí pri každom pokuse o beh. Moje testovacie behy tak zvyčajne končia na méte 5-7 km. Táto nepríjemná skúsenosť ma priviedla k názoru, že jeden maratón do roka je pre mňa tak akurát. A tiež že by som mal viac a hlavne poriadne strečovať a zaradiť do jednálnička aj nejaké výživové doplnky kvôli regenerácii. Napriek všetkému ale neľutujem že som sa na to dal. Áno, stálo to za to.


Posted

in

by

Tags: