Babie leto to začiatkom novembra definitívne zabalilo o čom som sa presvedčil hneď pri prvom behu. V sobotu ráno som sa rozhodol pre dlhý pomalý beh po Malých Karpatoch, ktoré mám hneď za domom. Do batôžka som naložil proviant ktorý mi mal na tej štreke pomôcť a o siedmej za mnou buchli dvere. Po turistických a cyklo značkách všetkých farieb som sa dostal najprv hore na Kamzík, odtiaľ po červenej na Biely Kríž a kade tade späť na Kačín a cez Lamač domov. Týmto behom som si splnil dva bežecké ciele a to dobehnúť na BK a pokoriť prvú tridsiatku. Rozhodne by som však pri behu ocenil rukavice, tých 6 stupňov už bolo dosť cítiť. Počas takmer celej cesty mi bola spoločníčkou jedine hmla – miestami nebolo vidieť na viac než 10 metrov – až ku koncu sa začali objavovať turisti. Pocit z behu som mal dobrý, mal som však obavy ako sa prejaví na mojom výkone na druhý deň.
Beh sebaprekonávania (3.11.2013)
dlažba / dĺžka 3,218 km / čas 11:08 / tempo 3:28 min/km
Predposledné kolo 2-míľového behu sme už absolvovali s Elenkou spolu. S pomerne neskorým príchodom na rozcvičku už nezvýšil čas, z civilu som skočil rovno do bežeckého a na štart. Vedenia sa ujal René Valent a kto že mu robil spoločnosť? Áno, bol som to ja. Sobotná tridsiatka na mne zdá sa nezanechala žiadne stopy, metre pekne utekali a ja tiež. Nejaký kilometer pred cieľom mi na krk začal dýchať Martin Žigo, tak som mu skúsil kúsok odbehnúť čo sa aj podarilo. A tak sme sa naháňali až do samého záveru, druhú pozíciu som hrdinsky udržal. Tretí beh na Kuchajde som dokončil v čase 11:08 min. čo predstavuje tempo 3:27 min./km. Pred pár mesiacmi som o takom tempe ani len nesníval 🙂 Elenka sa oproti októbru zlepšila o 33 sekúnd, posledných pár sto metrov som sa snažil ju popohnať.
 |
| bežíme spolu životom 🙂 |
Po dvoch dňoch voľna som si dal občasnú porciu dvojfázového tréningu, t.j. do roboty (tempo 4:17) a z roboty (tempo 4:28). Po ďalších troch dňoch hlivenia prišla premiéra na krátkom alebo intenzívnom račianskom behu.
Memoriál Janka Jakubca (10.11.2013)
asfalt / dĺžka 8,10 km / čas 33:07 / tempo 4:05 min/km
Dostupné informácie hovorili, že MJJ má jednoduchú štruktúru – štyri kilometre do kopca, otočka, štyri kilometre z kopca, celkovo nastúpaných cca 220 metrov. Tak takúto makačku som uprednostnil pred pohodlným Študentským behom. Medzi šiestimi desiatkami súperov bolo pár známych tvárí, napríklad Julovi Tóthovi som mal čo oplácať 😉 Už od prvých metrov sa cesta nekompromisne dvíhala a tak skoro sa zrovnať nemala, šetriť sa nebol dôvod a tak som sa nakrátko ocitol na samom čele pelotónu. Čoskoro ma vystriedal Simon Brunovský a prvú priečku už z rúk až do cieľa nepustil. Zakrátko som pozeral na chrbát aj Julovi, aj Jurovi Drotovánovi a aj ďalším dvom bežcom.
Po otočke sa karta obrátila, teda aspoň čiastočne. Dvom rivalom som obehnutie oplatil, zdalo sa že pozíciu na štvorke „zabetónujem.“ S klesaním na začiatku siedmeho kilometra začala rýchlosť rapídne stúpať, úmerne tomu sa zmenšovala vzdialenosť medzi mnou a Jurom, tak som sa pustil do strašnej naháňačky. Posledných 1600 metrov nekleslo tempo pod 3:20, v zákrutách vystlaných mokrým lístím to bolo často na hrane šmyku. Ani posledný kilometer za 3:07 min. ma na vytúžené pódium nedostal, chýbali mi tri sekundy. Zas som ale za sebou vďaka tomu udržal Martina Skalníka. Takže zhrnutie: 4. miesto v čase 33:07 min. a v hlave otázka či si toto naozaj chcem ešte niekedy skúsiť.
 |
| nechytil som ho… |
V ten istý deň podvečer som si vybehol s dievčatami. Elenka si dala svoju prvú desiatku, aby získala predstavu aj o trochu dlhších dištanciách ako dovtedy behávala. Na nábreží som si tlačiac kočík vyslúžil pár pobavených aj uznanlivých pohľadov a pozdravov 🙂 Po troch dňoch voľna som si ráno pred zahájením činorodého pracovného procesu strihol osmičku na nábreží v tempe 4:08, ku koncu som cítil slušnú únavu. V piatok som si počas Dankovho plaveckého tréningu dal šesť kilometrov po Sitine a k tomu osem krát schody pred Iuventou.
Legendárny beh starej školy Lamač – Stupava
kros / dĺžka 17,50 km / čas 1:25:33 / tempo 4:53 min/km
Posledným pretekom Malokarpatského pohára bol Lamač – Stupava. Klasická predštartová dilema či ísť na doraz alebo na pohodu bola teraz ešte umocnená tým, že som mal pred sebou plánovanú odpočinkovú fázu. L-S tak mal byť posledným pretekom bežeckej sezóny 2013. Skúsil som zaťať zuby a držať sa Maroša Almášiho, to mi vydržalo tak dva kilometre. Aj tak som sa ale držal celkom pekne vpredu, stúpania som zvládal, na rovinkách som občas niekoho dobehol. Zlom prišiel okolo desiateho kilometra.
Stúpanie hore modrou značkou som pretrpel, následný zbeh bol rovnako hrozný, bežec predo mnou sa vzďalovaľ, bežci za mnou sa blížili. Predbehla ma skupinka troch, ktorej som sa snažil chytiť, ale proste to nešlo. Po trinástich kilometroch behu cez zaťaté zuby som vypol a priamo na mieste som zahájil zimný odpočinok. V praxi to znamenalo že som sa sústredil už len na zdvíhanie nôh v akejsi chabej paródii na beh. Predbehol ma Mišo Kubiš, Ivo Ivan, predbehli ma aj Duško Józsa a Tomáš Wiebauer a každý z nich ma povzdubdzoval a ťahal ďalej. Ja som si išiel svoje a čakal už len na ranu z milosti v podobe prvej bežkyne 🙂
 |
| som sa motkal do cieľa |
Rana prišla pred posledným fakt nepríjemným klesaním a bola to Romana Komarňanská kto viedol ženský pelotón. Nechal som ju nech ide a čakal na Diu, tak trochu so zámerom že ju potiahnem. Dia sa objavila asi minútu po Romane a to už bolo kilometer pred cieľom neskoro na sťahovanie. Aj tak som ju hnal do cieľa, za aspoň trochu lepším časom, čo sa snáď aj podarilo. Na posledných 3,5 kilometroch ma predbehlo vyše dvadsať bežcov aby som napokon skončil na 42. mieste s časom 1:25:33. Nebudem vôbec špekulovať aký dobrý to mohol byť výsledok, proste to dopadlo takto a hotovo.
V nedeľu sme si s Elenkou zopakovali desiatku na nábreží a to v čase o dve minúty lepšom než pred týždňom. A to je dobré No a prišiel čas ukončenia bežeckej sezóny 2013, dva týždne leňošenia a regenerácie. Dva týždne ktoré som trestuhodne nevyužil. Prvý týždeň som zožral čo mi pod ruky prišlo, druhý týždeň som dával dokopy rozbitý metabolizmus. Takže toľko k môjmu starostlivo plánovanému oddychu. Posledný novembrový piatok som s Paulínkou v kočíku zľahka zabehol sedem kilometrov, čím som počet behov dostal na číslo 12 a sumár kilometrov na 120.
