Beh od Tatier k Dunaju (15. – 16.8.2015)

Po vlaňajšej účasti na štafetovom behu OTKD som neskrýval nadšenie z tohto zážitku a netajil som sa túžbou zopakovať si ho. Aby však zážitok nebol taký istý, rozhodli sme sa spolu s Palim Jánošom, že to skúsime v kategórii ultra. Nájsť parťákov netrvalo dlho, keďže rovnako zmýšľali aj Jano Kořenek a jeho partia. Zhodu sme našli aj v tom, že bežať chceme hlavne zážitkovo a umiestnenie nie je náš cieľ, preto padla voľba na beh vždy dvoch úsekov naraz. A tak po pár mesiacoch sa v Demänovej ocitol náš bežecký poltucet v zložení ja, Pali Jánoš, Tomáš Chudík, Jano Kořenek, Naďa Reháková a Palo Németh (podľa poradia).

Česť byť prvým bežcovm tímu tento rok pripadla mne, na úvod ma tak čakalo 8,5 km dlhé, rýchle klesanie. Cestou dole som sa preklínal za ten liter acidka čo som vypil na raňajky, pichalo ma chvíľu v ľavom a hneď zas v pravom boku. Akonáhle sa cesta zrovnala a o chvíľu neskôr začala aj stúpať, sa všetko dalo do poriadku a ja som si nerušene užíval svoju trasu. Na prvej odovzdávke som len medzičas odpípal a veselo som bežal ďalej. V niektorej z nasledujúcich dedín mal pri ceste rozložený stolík s vodou asi 10 ročný chlapec a s radosťou ma núkal 🙂 Tento výjav bol typický pre tohtoročný beh, mnohé dediny a mestá žili touto mimoriadnou udalosťou. V druhej polovici môjho úseku už bolo v diaľke počuť hromy a aj mraky sa začali nad nami sťahovať. Ja som sa nepriazni počasia úspešne vyhol, čo sa však už nedalo povedať o Palim.

Dážď ho zastihol na prvej časti úseku už po nejakých 15 minútach, besniace živly si však počkali kým zahájil náročné stúpanie na Železnô. Ohlušujúce hromy, blesky priamo nad hlavami, cesta sa pod návalmi vody zmenila na potok. Pali sa tak musel brodiť miestami po členky hlbokou vodou, ktorá brala konáre, kamene a zastavila aj pár áut. Navyše aj teplota klesla z príjemných 28 stupňov na sotva letných 16. Kým dobehol na vrchol stúpania, bolo po búrke a Tomáš štartoval do akoby úplne iného sveta, zaliateho slnkom. Svoje úseky absolvoval bez nejakej drámy, naša posádka si tak mohla užívať prvú veľkú prestávku.

Moja nočná etapa bola rovinatá, priamočiara a bezproblémová, na konci si však pre mňa prichystala jedno prekvapenie 🙂 Plán bol držať tempo na úrovni okolo 4:20 min./km. čo sa mi darilo a ešte som aj na prvých troch kilometroch pár bežcov predbehol. V tej chvíli som však zostal sám ako prst a až na dvoch dobrovoľníkov som až do odovzdávky v Hronskej Dúbrave nikoho nestretol. Obavy z orientácie a možného blúdenia som nemusel mať žiadne ani v noci, značenie bolo perfektné. Od Dúbravy – do ktorej som dobehol asi nie najrýchlejšie, určite však najhlučnejšie 😉 – som zas bežal sám a sám, až do nejakého 15. kilometra keď som za sebou zaregistroval svetlo čeloviek ďalších bežcov. Trvalo to ešte asi dva km kým sa okolo mňa prehnala dvojica zástupcov kategórie Elite. Milan Švec sa mi čoskoro stratil z dohľadu, jeho tempo bolo fantastické.

Druhým bežcom, ako som sa neskôr dozvedel, bol Vlado Lipovský. V nohách som v tej chvíli mal nejakých 37 km a prišlo mi ako dobrý nápad potiahnuť sa za ním trocha 🙂 Ďalšie tri kilometre sme tak bežali bok po boku, aj sme pár slov spolu prehodili a to všetko v tempe len tesne nad 4:00 min./km. Ako sme prekročili hranice mesta, nechal som Vlada nech si ide svoje, spomalil som na komfortných 4:20 a vyzeral som mojich parťákov. Lenže tam kde vlani stála odovzdávka, teraz len sedel jeden dobrovoľník a od neho to bol ešte kilometer do cieľa. V tej chvíli mi tempo už komfortné nepripadalo a to ma v samom závere čakal ešte aj výbeh hore schodmi.

Priznávam že z Paliho a Tomášových úsekov si už veľa nepamätám, na cestu do Komjatíc však nezabudnem. Trojica mátoh v aute mierila v ústrety relax zóne, so sprchou a záchodom a pokojným miestom na prespatie. V pohybe sme boli už 20 hodín nepretržite a oddych sme veru potrebovali. Dážď ktorý nás v Komjaticiach zastihol nám do nôt nehral, tak sme čo najrýchlejšie zaľahli na najbližšom voľnom mieste na podlahe miestneho úradu.

Po akom-takom spánku, skôr len driemotách, som o pol ôsmej ráno zahájil poslednú tretinu víkendovej bežeckej anabázy. Čím bližšie sme boli k cieľu, tým priamočiarejšie boli trate. Po troch km som vyliezol na jediné stúpanie ktoré ma na mojom úseku čakalo a predo mnou sa otvorila zdanlivo nekonečná rovina. Cesta lemovaná len stromami sa v diaľke menila na bodku, jediným spestrením boli len občasní bežci a moje dvojičky Pali a Tomáš, ktorí čochvíľa zastavovali a ponúkali mi občerstvenie. 

Po 14. km som si dal hlt koly, čo sa ukázalo ako nie príliš šťastná voľba. Čoskoro ma začalo pichať v boku, stabilné tempo 4:30 min./km. klesalo a dva razy som aj do kroku prešiel. To som však mal pred sebou už len posledné tri kilometre, nebol dôvod tlačiť na pílu. Hoci ráno v Komjaticiach som sa od Mira Paučeka dozvedel, že s ich tímom BMSC sa naťahujeme o druhé miesto a práve máme navrch. To bolo nečakané prekvapenie.

Počas Paliho úsekov sa okrem pochopiteľnej únavy začalo čoraz dôraznejšie o slovo hlásiť aj horúce letné slnko. S Tomášom sme zastavovali každých cca 4-5 km, keď to okolie cesty dovolilo a vodu sme núkali nielen Palimu ale aj ďalším bežcom. A tak to robili aj ostatné tímy, pre pomoc nebolo treba ísť ďaleko.

Pred obedom nastúpil na svoj záverečný úsek aj Tomáš. Už krátko po štarte sme s autom museli ísť inou cestou ako bežci, s Tomášom sme sa stretli až nejaké 2 km pred odovzdávkou v Čiernej Vode. Na nej došlo k rozhodnutiu nahradiť Tomáša, ktorý už pár kilometrov bojoval s kŕčmi. V priebehu pár minút čo som sa prezliekal som zabudol na boľavé, stuhnuté stehná a za morálnej aj materiálnej podpory Tomáša Podperu som sa pustil do môjho už naozaj posledného úseku OTKD 2015.

Podobne ako na predošlom úseku, ani teraz nemohli autá nasledovať bežcov a tak som sa na cestu vybavil pol litrom vody. Bol čas obeda a teplota sa neúprosne štverala k tridsiatke a ďalej. Už pár hodín sme sa na odovzdávkach pravidelne stretávali s bežcami tímu Tuzemský Run a jeden z nich sa ponúkol že ma potiahne keď sme spolu odštartovali. S vďakou som odmietol, mojím jediným cieľom bolo dokončiť úsek a udržať tím v súťaži. Po štyroch km som z asfaltky vbehol do poľa, ktoré bolo po dažďoch z predošlých dní rozmáčané že až. Tu niekde som pomaly začal predbiehať bežcov, ktorých horúčava a únava trápili viac ako mňa. Pár hltov vody som dostal do seba, viac jej však šlo na chladenie rozpálenej hlavy. Po krátkom osviežení v tieni malého lesíka nasledovala azda najkrajšia časť podunajsko-nížinných úsekov, prebeh cez lávku ponad Malý Dunaj. Nasledovali posledné štyri km poľnými cestami, počas ktorých som pozbieral ešte zopár bežeckých skalpov.

V nedeľu o 13. hod. som tak na druhý pokus už naozaj ukončil svoje súťažné pôsobenie na OTKD 2015. S Palim a Tomášom sme sa zastavili na ľahký obed a potom sme sa už len pomaly presúvali do Bratislavy, kde na nábreží Dunaja čakala posledná časová kontrola. Naši parťáci z druhého auta Jano, Naďa a Anomet sa museli na svojich posledných úsekoch popasovať s tropickými horúčavami, na hrádzi kde o tieň a vodu bola núdza. Všetky prekážky sme však zvládli a  pár sekúnd pred šiestou večer sme spoločne prebehli cieľovou rovinkou. Náš výsledný čas 29:09:34 nám vyniesol druhú priečku v kategórii Ultra, celkovo sme boli na 38. mieste.

Čo sa mojich štatistík týka, prebehol som sedem úsekov s celkovou dĺžkou 72,45 km s minimálnym prevýšením 289 m. a to v súhrnnom čase 5:22:13. Podľa hodiniek som spálil 4.303 kalórií, čo sa prakticky prejavilo úbytkom 2 kg na hmotnosti.

Moje výsledky na jednotlivých úsekoch:

Poznámka: V poslednom úseku je zahrnutý aj čas strávený prezliekaním sa, čistý čas 52:17 min. by ma zaradil na 20. miesto na úseku.

OTKD 2015 bol rovnako silný zážitok ako po prvý raz a určite to tak bude aj o rok. Pri OTKD 2016 do videnia 🙂