MTB: kros / dĺžka 27,51 km / čas 1:48:46 / rýchlosť 15,3 km/h
záznam trasy na garmin connect
Občas sa v živote ocitnem v situácii keď si hovorím „čo tu vlastne robím, ako som sa sem dostal?“ Presne takéto myšlienky mi vírili hlavou aj v sobotu ráno keď som sa vydal na manželkinom bicykli na Železnú studienku. Že prečo práve tam? Lebo sa tam konal MTB pretek po malokarpatských kopcoch a chodníčkoch. A že prečo nie na mojom bicykli? Lebo s tým by som na trati bol ešte asi aj teraz. Ako to teda bolo?
 |
| niekde tam vzadu som aj ja |
Po vlaňajšom extrémnom MTB maratóne v polmetrových závejoch (kde som bol ako divák) sa tento rok zima Bratislave (a vlastne celému Slovensku) vyhla širokým oblúkom, po snehu či mraze ani chýru, ani slychu. Na súťažnú cyklo premiéru ideálny stav 🙂 Kým problematika počasia bolo jasná, otázka formy bola veľká neznáma. Nikdy som nič podobné neabsolvoval, takže sa nebolo od čoho odpichnúť. Každodenná cesta do roboty a späť domov (17 asfaltových km) sotva mohla byť zrkadlom schopností a možností.
Preto som sa na štarte slušne zaradil kdesi do poslednej tretiny 371-členného pelotónu. O jedenástej hodine zaznel výstrel a pole cyklistov sa pohlo vpred. Teda, tí vpredu sa pohli, my vzadu sme okolo štartéra prešli minútu po tom čo si splnil svoju povinnosť. A hneď tu je prvé stúpanie smerom na Kamzík a ja zisťujem, že okolo mňa je dosť cyklistov ktorých môžem nechať za sebou. Ani som sa nenazdal a už za povzbudzovania Martina Neradoviča mierime do lesa, do kopcov, do blata. Čoskoro míňam Diu Tešovičovú, ktorá rieši roztrhnutú reťaz, smola hneď po dvoch kilometroch. Aj v ďalších stúpaniach sa mi darí drať sa dopredu, občas v sedle, sem tam pešibusom. Zbližovať sa so stromami sa mi príliš nechcelo a tak som v klesaniach šiel na istotu, čo samozrejme súperi radi využili.
 |
| občas to inak nešlo |
Singláč nad Vydricou bol jedným z mála miest kde sa blato nesnažilo polapiť kolesá bicykla do svojej mokrej náruče. Radi ho však zaskočili korene ktoré sa zo všetkých síl vrhali do ideálnej stopy. V zdraví som prežil aj túto výzvu a to už sme boli na trase známej z letného cyklo maratónu. S nevyhnutnou dávkou námahy cesta príjemne ubiehala, spadnutá reťaz bola len malou a rýchlo vyriešenou nepríjemnosťou. Stúpanie na Biely Kríž zvládam pomaly ale isto a už som aj na občerstvovačke. Zisťujem však že hladný nie som, smädný tiež nie a tak sa s trochou ľútosti poberám bez zastávky ďalej.
Na žltej trase je blata ako keby ho tam schválne navozili, našťastie je mokré a nie lepkavé a tak sa prejazdy dajú celkom zvládnuť. Mimochodom, už hodný kus cesty sa ťaháme s borcom na fat-biku, zaujímavá vecička. Za Malým Slavínom točíme smer Kačín a to už viem čo ma čaká. Ešte sem tam niekoho predbehnem, popri tom stále vypľúvam blato a točím čo to dá. Záverečné klesanie… čo k nemu napísať. Cesta padá dolu rýchlejšie než gate na prvom rande a za každou zákrutou svoju náruč otvárajú urastené stromy. Niektorým kamikaze svištiacim okolo mňa to nevadí, ja sa radšej intenzívne maznám z brzdami a po x-tý raz sa chválim za rozhodnutie nechať môj krosáčik doma.
 |
| požičaný bajk, na nohách tenisky… |
Záverečný čosi vyše kilometer je už opäť na asfaltke a ja sa snažím pridať aspoň symbolicky, pre ten dobrý pocit. Jeden či dvaja cyklisti ma predbiehajú, nech si idú, ja tu bojujem hlavne sám so sebou. Cieľovou bránou som prešiel v čase 1:48:46, celkovo ako 127. bajker. Kilometre v nohách cítim, fyzicky je však všetko v poriadku, telo nevydáva žiadne varovné signály a ja som rád že som to skúsil a zvládol.
Po organizačnej stránke nemám čo vytknúť, vyhrievaný stan bol super, taktiež úschovňa bicyklov či pripravené umývacie boxy. Guláš tiež chutil, moderátor pobavil, čo viac si priať 🙂 Snáď len poriadny oddych pred nedeľnou bežeckou časťou.
