Trasa Krakonošovej pětadvacítky z obce Stráže sa vlní. Hnevá ma to, lebo čo si z profilu pamätám, malo byť až do Vrchlabí z kopca. Neskutočne ma bolia nohy. Som unavená. Predsa len je to náročný terénny beh s celkovým prevýšením 900 m. Každý výškový meter má hodnotu neuveriteľných múk. Vrchárka zo mňa nikdy nebude. Našťastie neskôr cesta klesá. Pozerám pod nohy. Terén je náročný, iba občas skontrolujem, či som stále na žltej značke. Pohrúžená do seba, myseľ mi opantáva narastajúce vyčerpanie. Už by som chcela byť čím skôr v cieli. Trápim sa.
Z trudnomyseľného dumania ma vytrhne až zátarasa z červeno bielej pásky natiahnutá skrz cestu. Čo to má byť za habaďúru? Pri nej stojí chlap, zíza na mňa, ruky prekrížené na hrudi, neoblomný postoj. Strážny bdejúci na súkromný pozemok? Kdeže, posledná kontrola na trati. Prekážka má zabrániť bežaniu rovno, pretože značka odbočuje z pola prudko do lesa do zarasteného tunelu. Byť tu sama a mať volnú cestu, prehučím tadiaľto bez povšimnutia. Dostávam radu: “Už to bude len dole z kopca a treba sledovať značku.“ Jednoducho sa to povie, horšie vykoná. Kam hľadieť skôr? Pod nohy, aby som sa nerozpleštila na skalách a konároch či zízať po stromoch? Volím prvú možnosť, nezlomené končatiny sú mi prednejšie ako slastný pocit, že som na trati preteku. Občas však zavadím okom na žltú maľovku na kmeni.
Na jednom rovnejšom menej obtiažnom úseku zbadám v diaľke pred sebou postavu pohybujúcu sa rýchlejšie ako chôdzou. Žeby bežec? To nie je možné, takého stvorenie som na dnešnej trase pred sebou ešte nestretla, ak nepočítam Fľaštičkového. Dajaký oneskorenec alebo zablúdilec. Bol by to cenný skalp. Myšlienka na prebojovanie sa o priečku vyššie ma vytrhla z ospalej letargie spôsobenej únavou. Za ním! Ale potichu, aby sa korisť nevyplašila. Pridávam do kroku. Vzdialenosť medzi nami sa pomaličky s narastajúcimi minútami zmenšuje. Nemám však čas strážiť značenie. Súper predsa vie, kadiaľ do cieľa.
Vybehneme z lesa na pole. Temer mu už dýcham na chrbát, len pár krokov a je môj. V tom sa obzrie, vydesený pohľad a zrýchli. Je to v šípkach. Odskočí mi. Už sa nepribližujem, rozstup je konštantný. Svišťíme si to teda tak svorne lesom. Dobehneme deti na prechádzke. Najskôr povzbudia súpera a potom častujú aplauzom i mňa. Vtedy sa bežec znovu obzrie. Zrejme si myslel, že sa ma definitívne zbavil, ale ja som stále za ním. Zastane a prejde rezignovane do chôdze. Dohoním ho, ako ho míňam, zatlieska. „Mládí vpřed!“ „Mňa už to vôbec nebaví“, úprimne mu odpovedám. „Ani mňa“, pridáva svoju sťažnosť a rozbieha sa za mnou.
Za stromami sa rysujú domy Vrchlabí. Konečne cítim v kostiach cieľ. Pokračujem po širšom chodníku, keď na mňa súputník zavolá, že sa nie rovno beží ale skratkou. To ma mohlo napadnúť, ako sme začínali, tak i skončíme. Chlapík zmizne v hustom poraste. Odhrniem zelenú vetvičku stromu a podo mnou strmá diera, šmykne sa mi noha a už to beriem zadkom dole kamene nekamene. Až tak rýchlo som ho dobiehať nepotrebovala. Pretekár ma džentlmensky čaká na ceste. „Dobrý?“ „ Jo, dobrý“, nohy i ruky sú celé.
Na stavenisku si to šinie do úzkej štrbinky medzi dvoma obrovskými cestnými strojmi. Presúkam sa i ja. „Poznám to tadiaľto“, odôvodňuje svoje počínanie. Ja pre zmenu vôbec netuším, na ktorom konci Vrchlabí sme a akým smerom leží Pelíšek, nuž som rada, že niekto vie, kde je sever. Motáme sa svorne bok po boku uličkami. Občas na plote visí žltý krepový cár, tak možno je to pokračovanie značenia, aspoň ja v to chcem veriť. Prebiehame cez cestu pri veľkom kostole a mizneme v ďalšej uličke. „Už len 300 m, odhadujem,“ chce ma kamarátsky potešiť. Odbočka a vidím cieľ. Pred bránou do Domu detí postávajú muž a žena so zápisníkom i stopkami v rukách, vedľa nich môj manžel. Všetci traja sa usmievajú ako slniečka. Asi od radosti, že som sa nestratila. Pravda však býva krutejšia, dobehli sme totiž z opačného smeru ako ostatní, nuž organizátorka zvolala:“ Tí určite nie sú miestni.“ Čím všetkých nesmierne pobavila.
Ihneď po mojom dobehnutí vyhlasujú kategóriu ženy. Odštartovali sme len tri, nuž sa čakalo skoro pol hodinu, dokým sa zjaví moja zničená maličkosť. Prvá Blanka Paulů zdolala trať za 1:57 hod, druhá blondína Simona Jiříčková za 2:07 hod a ja za 2:24 hod.
Veterán mi bol už od štartu súdený, len ja som nim povýšenecky pohrdla. Za svoj žalostný výkon dostávam kopec cien: diplom, pamätný hlinený pohár, bavlnené i funkčné tričko, šiltovku a darčekové balenie Krakonošovho piva. Jeden z pretekárov to komentuje: “Ženským dajú pivo?!“ Musím dajako osláviť, že som sa nestratila. Pekný pretek, nádherná krajina, najkritickejšie miesta na trase boli strážené kontrolami, čo veľmi oceňujem. Už len doladiť značenie na prvých šiestich km a nemá to chybu.
Výsledky z oficialnej stránky organizátorov
http://www.k100.wz.cz/index.php
