Zelené značka z Roviniek vedie spočiatku po asfaltovej cyklotrase lesom a potom prechádza na štrkovú spevnenú cestu. Mierne stúpa, junák zaostáva, až sa mi nadobro stratí. Míňam chatovú oblasť. Na nejakom Třídomí by som mala podľa plániku odbočiť prudko doprava na vlastné značenie, len netuším, ako má vyzerať a či tie Třídomie je chatová oblasť, kopec, smerovník alebo čo. Junáka za sebou nevidím. Dobieham 3 mladých chalanov na vychádzke, nuž dávam moju dnešnú obľúbenú kontrolnú otázku: “Bežali tadiaľto nejaký pretekári?“ Odpovedajú kladne, len sa pobavene čudujú, prečo sa tak hlúpo pýtam. Nemám čas a chuť im vysvetľovať, že ja dnes bežím kvaziorienťák.
Pokračujem lesom až narazím na kontrolu zapisujúcu si čísla a ponúkajúcu ionťák. Lupnem ho do seba, informujem sa o odbočke, ktorá je hneď pri kontrole viditeľne označená šípkami vápnom na zemi. „Je ešte niekto za vami?“, vyzvedajú, asi ich už nebaví trčať na kládach. „Ešte dvaja a jeden z nich práve dobieha.“ Blíži sa k nám Fľaštičkový. „My ho trochu zdržíme“, zvolajú, chcú ma potešiť. „ To nemusíte, my bežíme spolu, ukazujeme si navzájom cestu.“ Nečakám, vydám sa po úzkej miestami kamenistej cestičke skrz les. Junák ma čoskoro dobehne, je to prevažne z kopca. Šípky sú nakreslené na každom druhom kameni. Prebehneme lesom a napojíme sa na asfaltový chodník. I tu pokračuje vlastné značenie. Začína ma bolieť brucho, zrejme z toho, ako som do seba rýchlo vliala občerstvenie. Au, au, au, tlačím si dlaňou na boľavé miesto. Pomáha to len trochu. To mi ešte chýbalo, taká galiba.
Asfaltový chodník sa napojuje na cestu pre motorové vozidlá. Biela značka nás naviedla na správny smer. Bežím schovaná za chrbtom mládenca. Striedavo si prikladám pravú a ľavú ruku na brucho, odkiaľ vystreľuje neutíchajúca bolesť. Okolo občas presvišťí auto. Nemám ani tušenia, ako dlho máme cupitať po vozovke. Niekde by mala byť odbočka na modrú turistickú značku. Kontrolujem obe krajnice, hľadám volavku – veľkú turistickú maľovku používanú pri odbočení. Zatiaľ ju nikde nevidím. Trochu som z toho nervózna. Snáď sme ju neminuli. Po hodnej chvíli zbadáme autobusovú zastávku. Sedí v nej chlap s blokom papierov v ruke, bandaskou čaju pri nohách a obložený plastovými pohármi. Ďalšia kontrola navigujúca nás do lesa. Super, takto by to malo vyzerať na „klasickom“ prespoľnom behu. Ja som vedela, že organizátor len blafuje s orientačnou náročnosťou, ak pominiem ten nie veľmi vydarený začiatok.
Mladík sa občerstvuje, ja radšej nedráždim žalúdok druhou dávkou tekutiny. Poberám sa chôdzou hore po úzkom zarastenom chodníku do kopčiska. Na kameňoch svietia biele šípky z vápna. Cesta je zarastená bujnou vegetáciou. Z pôdy sála vlhkosť. Ideálne prostredie pre kliešťov. Tento týždeň som si už jedného takéhoto parazita vyťahovala zo stehna po tréningu. Samička kliešťa bola zakusnutá do kože veľmi napevno, žiadne kývanie do strany nepomáhalo. Ani naťahovanie kože na hranicu pružnosti. Nepustila sa a nepustila. Už som začala uvažovať, že si napätú kožu odstrihnem nožničkami. Nakoniec som ju ale vyrvala. To bol boj.
Pahorok nemá konca kraja, i keď je podstatne kratší ako Žalý. Moja únava narastá geometrickým radom. Mám za sebou nejakých trinásť kilometrov. Z nohy na nohu sa sťažka doštverám na štrkovo trávnatú cestu. Kam ďalej? V pravo? V ľavo? Šípka chýba. Intuitívne sa poberám napravo hore do kopca. Som na modrej značke. Junák ma stále nedobehol. Kdeže sa tak zdržuje? Pije vôbec z toho vlastného elixíru na opasku? Alebo sú to fľaštičky poslednej záchrany?
Kochám sa volným behom upravenou lesnou cestou. Práve kvôli tomuto mám rada krosy. Sálať energiu zo stromov, dýchať čerstvý svieži vzduch, vnímať zvuky prírody tak lahodiace ľudskému sluchu. Zo snenia ma vytrhne až priblíženie sa k turistickému rozcestníku. Po modrej mám bežať až po Herlíkovický kostol, čiže až do nejakej dediny, ako to chápem ja. Ďalej bude nasledovať neznačený úsek na Strážne. Prinajhoršom sa spýtam miestnych, kadiaľ bežať. Zatiaľ je to stále po značke. Pribúda turistov, rodinky na sobotnej prechádzke. Počasie je ale vhodnejšie pre beh, je pod mrakom a teplota vzduchu do 20 C.
Trasa vedie z lesa na pokosené lúky preťaté asfaltovým chodníkom. Častejšie sa objavujú vyvýšeniny, hupáky. Riadne v nich cítim nohy, akoby mi ich zvierali do mučiaceho zariadenia zo stredoveku – španielskej čižmy. Bodavá ostrá bolesť sa zakusne do svalov, trýzniace ihly sa zapichujú čoraz hlbšie a naliehavejšie, dokým sa neobjaví rovinka. A po krátkom uvolnení sa všetko zopakuje s ešte väčšou nástojčivosťou. Najradšej by som prešla do chôdze, ale nespravím tak, radšej sa budem ďalej sužovať. Predsa nebudem kráčať. Pred dreveným kostolíkom je na chodníku namaľovaná veľká šípka s nápisom 25 km odkláňajúca ma doľava.
Klusám lúkami, míňam samoty. Vápnová značka už nikde nie je, nuž sa držím stále na pôvodnej ceste. Privedie ma až do obce Strážne – dvadsiaty km. Trasa ďalej povedie po žltej značke až do Vrchlabí. Len nájsť smerovník. Spoza rohu jednej budovy na mňa vykukuje akýsi človiečik. Potom sa rýchlo schová a než tam dobehnem, podáva mi čaj. Kontrola si zapisuje číslo a naviguje ma k odbočke. Na plote je zavesená reflexná vesta a papierová šípka. Geniálne vtipne riešené značenie.
