Organizátor víta účastníkov: „ ….ako všetci vieme, nejedná sa o klasický bežecký závod. Trať nie je špeciálne označená,….“ Panebože!, prebleskne mi hlavou, o tomto detaile nebola v propozíciách ani zmienka. Ja som sa vlastne nevedome prihlásila na kvázi orientačný beh! Ja, ktorá musím chodiť do práce i z práce po rovnakých uliciach, aby som nezablúdila! „…pri registrácii ste obdržali náčrt trasy. Beží sa po turistických značkách, neznačených úsekoch a miestami po vlastnom značení. Minulý rok sa sťažoval jeden pretekár na nepostačujúce značenie a že zablúdil. Takéto námietky neprijímame…“ No paráda, to znie stále lepšie a lepšie, ešte že som podpísala papier o účasti na vlastné nebezpečie. „..Kto je tu dnes prvý krát, odporúčame sa držať niektorého skúsenejšieho pretekára…“ Rada nad zlato. To napadlo i mňa. Kam som to dnes vliezla? Ja, zhýčkané mestské dieťa zvyknuté behať prípadné krosy s fáborkami na každom strome, na múkou na zemi vysypanými šípkami označujúce každé odbočenie, zmenu smeru, navádzajúcich organizátorov za každým bukom. Vitajte u pravých drsných horalov v Krkonošiach.
Švihnem panický pohľad po tiež bežiacom manželovi. S vražedným humorom sa ma pýta: „ Keď sa do 3 hodín od štartu nevrátiš, môžem ísť domov?“ A ja bláhová som si myslela, že ma pôjde hľadať. Sekundu uvažujem o vrátení čísla a nenastúpení na trasu, nakoniec strach oblbnem presvedčením, že to na trase nebude až tak zlé, organizátor len blafuje, čapnem si nejakého skúseného borca a dajako dobehnem do cieľa. Odborným okom prebehnem štartovacie pole: mladí junáci, ostrieľaní a na mňa veľmi čiperní veteráni, olympijská víťazka v behu na lyžach Blanka Paulů, jedna pekná blonďavá deva s vrkočom pôsobiaca nadupaným dojmom a drobný postarší pánko. Poberiem sa k nemu s dotazom, za ako dlho zvykne Krakonošovu pětadvacítku bežať a či sa môžem k nemu pridať. Skromne odvetí, že on sa do kopcov neponáhľa a minulého roku bežal 2:30 hod. To sa mi zdá pomalé, pomýšľam na čas 2:15 hod. Vodiča budem riešiť za chodu na trati.
Odštartujú nás a my vyrážame rozkopanou ulicou s hlineným podkladom hore ku zrúcanine kostola po žltej turistickej značke. Držím sa vzadu, pár krokov pred „deduškom“. Po chvíli vbiehame na asfaltku vinúcu sa hore do polí lemovanú stromami. Prvých 6 km by sme mali prudko stúpať na Žalý a potom ešte ďalšie dva km s celkovým prevýšením od štartu 900 m. Predo mnou beží mladý chalan s fľaštičkami na opasku. Vidím i blondínu, je posledná zo vzďaľujúcej sa skupinky. Jej náskok stále narastá. Do kopca mi to veľmi nejde, bežím pomaly. Chalan zastavuje a čaká kamaráta. Zatiaľ mám v dohľade pretekárku pred sebou. Stromy hustnú, serpentíny. Dychčím a zvoľna kladiem nohu pred nohu. Je to makačka.
Za jednou zákrutou asfaltka prestane stúpať, smeruje k domčekom. Na pravo je vyšliapaná prudká cestička skrz pole. Nikde nikoho. Pod pretekármi akoby sa zem zľahla a to mi pred chvíľou nepripadali až tak ďaleko. Značka nikde. Zmena smeru by mala byť oznámená. Kadiaľ pokračovať? Do terénu sa mi nechce a hádam by som na poli niekoho videla, ak by odbočili, alebo mi už tak veľmi utiekli? Oproti po ceste sa vezie dievčina na koni a vedľa nej kráča druhá. Pobehnem k nim, pýtam sa, či tadiaľto bežali nejaký bežci. Obe na mňa vystrúhajú udivený ksicht, neodpovedajú, ani slovko zo seba nevydajú. Sú nemé, alebo nerozumejú? Počkám na mládencov. Pobežím radšej s nimi. Stojím na mieste a pripadá mi večnosť, než sa objavia. „Kam mám bežať?“ kričím z diaľky. Fľastičkový odpovedá:“ Neviem, ja to bežím po prvý krát.“ „Ja tiež. Dokelu, toto dnes pekne začína,“ uľavím si. Poberám sa na prieskum po asfaltke. Ostrím zrak a hľadám žltú značku, obzerám sa i za seba, či nie je v protismere. Nikde nič. Mládenci sa vydajú za mnou. Po nekonečných minútach ju nájdem na strome. Volám za seba:“ Značka, žltá značka!“ Kameň mi padol zo srdca. Fľaštičkový mladík opúšťa kamaráta a trieli za mnou kamarát nekamarát.
Míňam samoty a vbieham na cestu pre motorové vozidlá. A je to tu, stratila som sa. Veď ja mám bežať lesom v teréne a nie plácať sa tu po ceste s autami. Budem zrejme držať rekord preteku, 2 – 3 km od štartu sa im ešte nikto naisto nestratil. Slovenská Pražanda v krkonošských lesoch, to nemohlo dopadnúť dobre. Naštvaná bežím ďalej po vozovke, netuším, čo od toho očakávam, ale stáť na mieste, prípadne vrátiť sa, zatiaľ neprichádza v úvahu. Po pár metroch zbadám v protismere turistickú značku smerujúcu na asfaltku, z ktorej som dobehla. Sláva, ja som na značke! Ešte šťastie, že sa stále obzerám a pátram po značení. Je mi však divné, že trasa vedie po ceste pre motorové vozidlá. V mojom smere ma míňajú bielymi stužkami vyzdobené autá, svadba, trúbia. Musím vyzerať ako idiot, sama s veľkým červeným číslom, a možno si myslia, že som prvá, veď kúsok za mnou beží Fľaštičkový. Treba si užiť chvíle i keď len fiktívnej imaginárnej slávy. Vystrúham úsmev.
Vyťahujem náčrtok A4 od organizátorov poskladaný ma malý štvorček a zastrčený do minikapsičky bežeckých trenírok. Ak sa budem naďalej takto potiť, tak onedlho nebudem mať kam pozerať. Sáčok ani obal nemám, bežne si takéto veci na pretek nenosím. Cesty pre motorové vozidlá alebo typ povrchu zakreslené nie sú, len žltá čiara z Vrchlabí na Žalý s údajom 6,3 km. Cupitám si to hodnú chvíľu po vozovke hore s miernym stúpaním. V diaľke zbadám turistický rozcestník. Paráda, mrknem na ňom, kde som, kopec Žalý by tam mal byť vyznačený. Neďaleko postávajú cyklisti, ako ma zbadajú s papierom v ruke škúliacu po rozcestníku, volajú, že ostatní bežci bežali v pravo hore po úzkej cestičke. Za nimi!
