To bola krása, vracal som, no na konci som mal slzy v očiach od radosti
Na preteky Dolomiti Extreme Trail pri talianskom Val di Zoldo s parametrami trate 103 km a +7150 výškových metrov som sa prihlásil už začiatkom februára spolu s kamarátmi z Banskej Bystrice, ktorí bežali kratšiu 53 km dlhú trať. Cestovali sme spoločne autom v stredu ráno 8. júna. Ubytovanie sme zohnali dedinke Cibiana di Cadore cca 30 min autom od miesta štartu. Vo štvrtok sme išli na prezentáciu v meste Forno di Zoldo, kde sme si prevzali štartovné čísla a absolvovali kontrolu povinnej výbavy. Po obede sme šli na výlet v Cortina d‘Ampezzo.
Strašný úvod
Preteky štartovali v piatok 10. júna večer o 22.30 h z mesta Forno di Zoldo. Ja som bol jedným z 320 vytrvalcov z 26 krajín sveta. Cítil som pokoru rešpekt a úctu ku každému, kto tam stál. O krátku chvíľu to začalo 3 – 2 – 1 štart a vybehlo sa svižne prvé 3 km po asfaltovej ceste a po rovine a zvládol som ich na pohodu niečo pod 13 minút. Potom sa zahlo v pravo a prešlo sa do úzkeho chodníka, kde začalo prvé stúpanie. Môj plán bol jasný od začiatku. Ísť prvé kopce v pohode nenechať sa strhnúť atmosférou aj keď ma niektorí začali obiehať. Po asi 10 km som zastal, aby som si doplnil vodu, ktorá mi došla. Všetko šlo v pohode tak ako som chcel. Prvý bufet bol na 17. kilometri a mne začalo byť zle od žalúdka. Vošiel som do chaty, napil som sa a len tak tak som stihol vybehnúť von začal som vracať. Problém bol na svete. Neviem, prečo sa to dialo. Asi studená voda, čo som si predtým nabral a pil. Inak som bol v pohode, len žalúdok protestoval tak ako na pretekoch CCC okolo Mont Blancu, ale tam sa mi to stalo až v polovici a nie na začiatku. Vrátil som sa do chaty a zvolil taktiku stravovania ako na CCC. Pil som kolu a jedol chlieb s džemom a dobre nasolenú polievku s cestovinou. Toto som v sebe udržal len asi 10 min a znova vracanie.Odstúpiť či pokračovať?
Začal som zvažovať že odstúpim, ale šiel som ďalej od 20 km po 30 kilometer som nič nejedol, len trocha pil, čo viedlo ku kŕčom v nohách, mal som tmavý moč a bál som sa dehydratácie. Začal som viac chodiť a piť, aby som sa stabilizoval. Terén bol v tomto úseku veľmi technický – po kameňoch strmé výšľapy, strmé zbehy a miestami sa vôbec bežať nedalo kvôli terénu. Do toho hmla a s čelovkou som miestami videl len asi na 3 – 4 metre. Ďalšia kontrola bola na 32 kilometri v Paso Duran – ďalšie vracanie. Neskutočne sa mi uľavilo, keď sa ma chlapík na kontrole opýtal, či by nebolo lepšie skončiť ja som mu odpovedal, že nie, že teraz sa to len začína. Vypil som dva poháre koly a dal si opäť pekne nasolenú polievku, utrel hubu a poďakoval sa. Pokračoval som ďalej, aj keď som mal toho plné zuby. Myšlienky na odstúpenie stále vírili hlavou. Hľadal som dôvod, prečo ísť ďalej a stále som nejaký našiel. Raz som myslel na trénerku, ktorá mi venuje svoj čas, potom na ľudí, čo ma podporujú a fandia mi i na slová Zbyňka Cypru: „Musíš šlapat zelí“, ktorými ma hecoval na skialpinistických pretekoch Bokami západných Tatier.
Kašlem
na to! Ale…
Úsek medzi 32. km a 41. kilometrom bol znova ťažký a na 35. kiláku sme nastúpali 350 m po skalách. Znova som dostal kŕče v nohách, ale už som aspoň nemal až také problémy so žalúdkom. Začalo svitať, bolo už dobre vidno a terén začal byť behavejší. Na ďalšom bufete po 48 km som si dal znova polievku čaj, kolu a jeden energetický gél. Už mi bolo všetko jedno a povedal som si, že to ukončím na ďalšej kontrole, ktorá bola Paso Staulanza na 58. kilometri. Potom však na bufet dobehla prvá žena, tak som ešte skúsil bežať s ňou. Už po 2 kilákoch som si už však išiel svoje tempo spolu s Talianom Lucom a ona zaostala. Dobehli sme spolu na kontrolu na 58km tu som sa na chvíľu posadil, aby som vysypal kamienky z topánok. Znova som si dal kolu aj polievku s cestovinou, obul mokré boty a predsa len pokračoval.
Ani bundu som si nedokázal zapnúť
Od tejto kontroly som sa cítil lepšie ako po 25 km, žalúdok bol už celkom v pohode, kŕče v nohách prestali. Cítil som silu a ľahkosť, terén bol už oproti prvej polovici podstatne lepší rýchlejší, a tak som začal konečne bežať spolu s Lucom, lebo jeho tempo mi vyhovovalo. Bolo ťažké mať nohy v suchu, bolo tam veľa vody a blata, pretože pred pretekmi skoro celý týždeň pršalo. Na chvíľu sa nebo otvorilo a mohol som si vychutnať výhľady. Bola to krása a navyše sme začali dobiehať bežcov ktorí boli pred nami.Ozaj som si to začal užívať.Ani neviem ako a boli sme na 80km.Keď sme začali stúpať Monte Rite 2183 m. n. m, chytil nás silný dážď s vetrom. Rýchlo som si obliekol nepremokavú bundu, no nevedel som ju zazipsovať, lebo ruky som mal znecitlivene chladom. Bola mi zima, ale našťastie v klesaní z vrcholu bola ďalšia kontrola na 82. kilometri a aj bufet. Takže moja klasika – čaj, kola, polievka, jeden gél a bežať ďalej. Bola mi zima a jediný spôsob, ako sa zohriať, bolo bežať rýchlejšie. Počas asi 5 km dlhého zbehu sa však na blate dosť šmýkalo prví to stihli ešte za sucha.
Robí si zo mňasrandu?
Na ďalšej kontrole po 87 km som opäť pridal ku klasickému jedálničku chlieb s džemom,čaj,kola,gel a polievka. Znova som sa musel vyzuť, aby som si vyčistil boty od blata a štrku. Chodidlá som mal rozmočené a začali mi tŕpnuť palce na pravej nohe. Už som však vedel, že to dokončím aj keby som mal dokráčať až do cieľa. Posledný dlhý zbeh v daždi bol ozaj nádherný dva kilometre prudko dole o 500 výškových metrov. Žiadne serpentíny, len rovno, korene, kosodrevina, mokré kamene v lese, blato, potom traverz cez suťovisko. Na konci sedela dievčina, ktorá mi ukázala, kadiaľ mám ísť. Keď som to videl, myslel som si, že si robí srandu. Stena v lese v blate a listí 200 výškových metrov. Asi na 340 m bolo mi do plaču a do stehna som dostal kŕč. Ozaj chuťovky.
Už som vedel, že to dám
Na poslednej desiatke už boli fajn krátke strmé zbehy, traverzy, blato, lístie. Prestalo pršať, obehol som ešte dvoch borcov. Dva kiláky pred cieľom som zastal, aby som vyzliekol nepremokavú bundu, lebo vyšlo slnko a bolo mi už teplo. Čakalo ma ešte posledné stúpanie, ktoré som celé vycupital so slzami v očiach. Mal som veľkú radosť, že som to zvládol. Celú dobu som nevedel, na akej pozícii som. V cieli som bol za 17 h a 34 min, čo nakoniec pre mňa znamenalo parádne 17. miesto celkovo. Hodnotenie podľa kategórií nebolo, ale to ani nie je pre mňa teraz dôležité. Čísla sú len bonusom za tréning. Dôležité je, že som v zdraví dokončil aj napriek problémom v prvej polovici. Že som vyhral sám nad sebou, že som dokázal v druhej polovici zrýchliť a posunúť sa o 17 priečok. Som šťastný. Opäť sa mi potvrdilo, že preteky sa končia až v cieli. Dolomiti Extreme Trail si prívlastok EXTREME právom zaslúži. Bolo tam všetko – ťažké technické stúpania, ťažké zbehy, hmla, dážď, mokro, blato, široké cesty, úzke chodníčky – jednoducho pravý trail. O náročnosti svedčí aj to, že do cieľa s limitom nastaveným na 28 hodín dobehlo len 129 z 320 vytrvalcov. Silný zážitok. Jedno ma však veľmi mrzí. Počasie mi nedoprialo užiť si naplno výhľady v Talianskych dolomitoch. Ďakujem za podporu ŠportRysy, Inov-8 a TatraClima a všetkým, čo mi držali palce.
A aj ostatným, s ktorými som tam bol, a ktorí bežali kratšie trate, lebo toto bola úspešná akcia pre našu super partiu.
Trať – 53 km +2800 m
Peter Volnar 10. celkovo
Zdeno Longauer 17. celkovo
Alena Slana 3. miesto v kat. ženy a celkovo 60. miesto
Filip Kristl 25. celkovo
Trať 23 km +1000 m
Katarína Lovrantova 1. miesto v kategórii žien a celkovo 4. miesto
Tomáš Szabo 56. celkovo
