alebo Bude môj prvý maratón aj mojím posledným?
Niekedy pred pol rokom sa ma kamarát Ľubo spýtal že čo ma na behaní baví. Je to otázka nad ktorou som už premýšľal mnoho krát, vždy som ju však nakoniec zahral do autu, veď kým ma beh baví, tak načo to riešiť. Naozaj ma však beh baví? Nebehám len preto aby som si niečo dokazoval a ukájal tak svoje ego? Potrebujem to ja vôbec?
Mnoho krát som v rozhovoroch nielen so športovcami ale aj so známymi osobami z iných sfér spoločenského života čítal ako ich v mladosti beh nebavil, priam ho neznášali a ako sa to zrazu v posledných rokoch zmenilo. Ja som s behom nikdy nemal problémy, na škole som behal síce nie rýchlo ale rád. Aj po škole som občas vybehol, tak tri krát do týždňa, aj keď je pravda že prevažne len v lete. Moja športová minulosť spočívala v pár rokoch jachtingu, v ktorom som v triede Cadet dosiahol aj pár pekných výsledkov vrátane titulu Majstra Slovenska či víťaza Slovenského pohára.
S behom to však nemalo nič spoločného a tak aj ja som pred zhruba pätnástimi rokmi bol jeden z hobíkov, akých sú teraz mraky. Vtedy som na bežca narazil naozaj zriedkavo, občas som vybehol s bývalým spolužiakom, zvyčajne sám. Po svadbe a sťahovaní sa moje sporadické behy postupne vytrácali z bežného života, čoraz viac času som trávil pri počítači. Napĺňala ma moja druhá vášeň, motoristický šport, konkrétne disciplína cross-country rally. Väčšina podujatí sa odohrávala ďaleko za hranicami môjho bežného sveta, bola to vášeň čisto virtuálna.
Potom som však zistil že aj v našich končinách sa dá zažiť „malý Dakar“ a už aj som brázdil cesty prevažne Maďarska ale aj Čiech, Moravy či Poľska a aj do Talianska som sa pozrel. Nemalý peniaz som investoval do foto techniky, ubytovanie a náklady na cestu tiež za tie roky neboli zanedbateľné. Čo sa vyčísliť nedá, bol čas o ktorý som oberal rodinu…
Z nejakého zvláštneho popudu som sa pred asi troma-štyrmi rokmi vrátil k behaniu. Opäť to boli len sporadické letné behy, v starých teniskách, v šortkách a v obyčajnom tričku. Koncom roka 2011 som si dal prvý súťažný beh, Bratislava Night Run a bolo to viac než len fajn. Mal sam zo seba dobrý pocit, beh ma bavil. K zásadnej zmene došlo po absolvovaní bratislavského maratónu v roku 2012, kde som ako člen štafety bežal záverečný úsek. Bol som úplne ohúrený atmosférou celého podujatia, priateľskými väzbami často krát úplne neznámych ľudí, ktorí sa videli prvý a možno aj posledný raz.
Beh sa stal pravidelnou súčasťou mojich dní, v lete či v zime, za každého počasia. Uzurpoval si čoraz viac času, vytláčal dovtedy zabehnuté stereotypy, menil môj program. Poradil som si aj s boľavým kolenom, vyriešila to kúpa novej obuvi, lebo moje staré Adidasy už neboli súce na nič a najmenej na beh. Prišli ďalšie preteky, kilometre pribúdali, kilá na váhe naopak ubúdali, fotenie rally sa pomaly a neochotne vytrácalo z môjho kalendára.
K prvému výročiu aktívneho behania som si daroval štart na bratislavskom polmaratóne. Zvládol som ho o čosi lepšie ako som plánoval a to ma zas nakoplo k ďalšej, ešte väčšej snahe. Investoval som do výbavy, snažil som sa zlepšiť si techniku behu, zrýchliť, byť lepší. Rok 2013 sa niesol v znamení raketového vzostupu formy, začal som porážať ľudí ktorí boli mojimi bežeckými vzormi a moje bežecké ego si mastilo brucho, ako nám to spolu krásne ide. S jedlom rastie chuť a ja som si začal nakladať stále viac; väčšie objemy, rýchlejšie tempo, kopce, intervaly…
Občas sa telo takémuto prístupu vzoprelo a ja som bol nútený dať si pauzu. Tento rok som si dal za cieľ nabehať každý mesiac minimálne 200 kilometrov a už teraz mi je jasné, že je to méta pomerne ľahko dosiahnuteľná. Zároveň ma však táto snaha priviedla naspäť k otázke položenej v úvode: „Čo ma na behaní baví?“
Dobrovoľne (?!) sa trápim ráno či večer, za úmornej horúčavy aj v treskúcej zime a prečo? Aby som si mohol odškrtnúť ďalšiu súťaž, zapísať si ďalšieho porazeného súpera, pochváliť sa zlepšením času na tej ktorej dištancii? Odmenou mi je pritom len únava, pobavené pohľady z okruhu mojich známych, aj neznámych na ulici, otázky prečo to vlastne robím, čo z toho mám. A opäť ani radšej nehovorím o peniazoch ktoré som do toho vrazil. Nesprávnym behaním som zaťažoval koleno a následne som vrazil stovky eúr do nových tenisiek aby ma koleno bolieť prestalo. A spomenul som už že to všetko bolo opäť na úkor času venovaného rodine?
Minulý týždeň bol opäť zlomový. Bez toho aby som výrazne navýšil bežeckú prípravu som chodil domov unavený, už o ôsmej večer som padal do postele, nebola so mnou reč. Otázka čo ma na behaní baví dostávala svoju odpoveď. Nie je v tom vlastne nič viac ako ukájanie svojho ega, dokazovania si svojej „veľkosti“ porážaním väčšiny súperov proti ktorým sa postavím na štart. Vždy bolo mojím snom odbehnúť maratón a teraz v nedeľu s tento sen splním. V tejto chvíli som rozhodnutý, že bude prvý a tiež aj môj posledný. Po jeho zvládnutí si už nemám čo dokazovať a preto ma na bežeckých súťažiach už asi viac neuvidíte. Nie som si istý či budem vôbec ďalej behať, aj s touto otázkou sa budem musieť po nedeli popasovať.
