V tomto roku som si zabehla 10 km na dráhe 1.5. v Děčíně v biednom čase 45:47 min a v rámci II. ligy dve 5 km 31.5. v Jihlavě za 21:53 min a 28.6. v Jičíně 21:14 min. Beh na dráhe ma nijako neuchvátil, krúžiť po ovale mi pripadá nudné, ale jedine tam je presne zmeraná trasa a žiaden meter menej ani navyše, čo sa pri úcte k organizátorom cestných závodov môže kľudné stať.
Zaregistrovali sme sa, zaplatili 40 ,- Kč. Číslo nám vraj dajú až pred štartom. Priľahlé šatne pekné, čisté, upravené, čo je nie je až tak bežné na atletických štadiónoch, odpozorovala som to na lige, dráha nová, krásna a šatne humus. Tu majú len jednu chybu, sú zamknuté. Prezliekam sa na chodbe na lavičke, dámsku toaletu som nenašla, nuž som sa mrkla na mužský, nikde nebolo človiečika, tak sa nemal kto pohoršovať nad mojou drzosťou.
Neochotne sa rozklusávam po dráhe, lebo stále nemám pridelené číslo, obávam sa ísť mimo štadión. Nechce sa mi bežať a už vôbec nie pretekať, najradšej by som si ľahla a ďalej spala. Pretekárov tu nie je veľa, tak do 20 ľudí, 4 ženy – matka a dcéra, jedna dvojica šla pred chvíľou chôdzu. Chcem si bežať svoje tempo podľa plánu. Minútu po 20 hod nám je pridelené číslo a počítač kôl.
Len čo si ho pripnem na hruď štartujeme. Postavila som sa dozadu, po 100 m predbieham ženské rodinné klany, predo mnou roj chlapov a za nimi trochu zaostáva týpek v šuštiakovej bunde. Bežať v takom teple tak naobliekaná, to by ma položilo. Prvé kolo, mačkám stopky, svieti na nich 1:51 min, pomalé. Zrýchľujem, druhé kolo 1:46 min, to je ono, toto tempo potrebujem držať. Do tretice, 1:50 min a mne sa zdalo, že bežím stále rovnako. Štvrté 1:47 min, piate 1:46, super, len vydržaj, pionýr. Ale ďalšie kolá už spomalujem opäť na 1:49. Nejde mi to, nechám tomu voľný priebeh, nebudem na silu tlačiť na pílu. Zapínam vlastný tachometer a uvidím, čo z toho bude. Medzera medzi mnou a naobliekaným pretekárom je stabilná. V každom kole hlásia čas od výstrelu pre zapisovačov. Obieha ma manžel a potom znovu a znovu, dal si pre dnes métu 17 km. Povzbudím ho. Hodinky si mačkám len tak informatívne, aby som vedela, koľko kôl mám odbehnutých, prestala som sa pokúšať trafiť do tempa 1:46 min, nemá to cenu.
Po 20 min behu dobieham naobliekaného. Zrejme spomalil, prehrieva sa mu telo, ale bundu si nevyzlečie. Nezavesil sa za mňa. Neviem, či to je predbehnutím prvého súpera, lebo skutočnosť, že sa moje telo dostalo do prevádzkových otáčok, ale začína sa mi bežať lepšie. Mierne zrýchľujem na 1:45 – 1:43 min/kolo a snažím sa držať nasadené tempo. Odratávam kolečka do 25, to budem mať 10 km. Potom to už bude len 15 min, vtedy by som mala zabrať. Behanie na dráhe je nuda, nič sa tu nedeje, iba človek krúži dokola, ostatní ho predbiehajú, občas predbehnem ja niekoho pomalšieho. Rozhodca hlási medzičas. Je to záber na psychiku. Jediné rozptýlenie sú hodinky a kontrola časov na kolo. Behy mimo dráhu sú zábavnejšie.
Po 40 minutách začínám kola strúhať pod 1:46 hod, to by som teoreticky mohla dobehnúť stratu zo začiatku. Dvadsiate piate kolo dávam v čase 44:37 min. Super, v rámci hodinovky som si vylepšila osobák na desiatku na dráhe. 13,5 km je 33,75 kola. Pokúsim sa priblížiť k tejto méte, veď je to len 8 kôl navyše a mám na to 15 min. Pridávam na intenzite, nohy trochu štrajkujú, ale nie je to až tak zlé. Naobliekanému dávam kolo a v duchu odratávam od 8 smerom dole: už len 7, už len 6, už len 5….Makaj, makaj, makaj, burcujem sa.
Nehladím pod nohy, len pred seba, prestávam vnímať okolie, rozcvičujúcich sa bežcov vo vonkajšej dráhe, ktorý pobežia po nás závod na 1 km. Nevnímam okolie štadiónu za plotom. Na jednom úseku nabehnem na okraj dráhy na obrubník, potknem sa a vkročím do trávi, pád našťastie vybalansujem. Vyhodí ma to z tempa, ale nič ma na nohe ani členku neboli. Za toto by ma mali podľa atletických pravidiel diskvalifikovať. Hádam tak nespravia. Posledné dve kolá sa snažím bežať čo najrýchlejšie, ale čas 1:45 veľmi nenasvedčuje vynaloženému úsiliu. Rýchlejšie to v tomto momente a v danom stave únavy nejde. 100 m za 33. kolom vystrelia. Zastanem, som v domnienke, že je koniec, ale všetci navôkol vypália ako splašené kone. Až teraz mi to zapne, ubieha posledná minúta do hodiny. S oneskorením vyrážam vpred čo to dá, nohy sa mi pletú, sú ťažké. Viem, že 34. kolo už nestihnem, ale chcem natočiť čo najviac metrov. Prešprintuje ma pár ľudí ale i ja obieham dvoch. Diváci kričia, povzbudzujú. Ďalší výstrel ma zastihne cca 100 m od 34. kola.
Bolí ma brucho, takto naplno nezvyknem behať. Vydýchavam sa, prechádzam sa na mieste, dva kroky do strany a späť, čakám, pokým ku mne príde rozhodca. Všetci zostávajú na mieste, prevažne sedia alebo ležia na dráhe. Brucho ma stále bolí. Pritláčam si naň ruku. Jeden z organizátorov mi poradí, že nemusím stať na dráhe, stačí si dať dole číslo a zastrčiť ho pod obrubník, tak aby ho neodfúklo.
Dokráčam k batohu, pijem vodu a ideme sa s manželom Vlasťom osprchovať.
Na dráhu sa vrátime akurát včas, vyhlasujú víťazov. Mňa hlavne zaujíma odbehnutá vzdialenosť. 13 509 m, tak som to predsa len dala !!!! Vlasťo splnil svoj limit, odbehol 17 029 m.
