Jednou z bežeckých chuťoviek, ktoré som si naplánoval na rok 2014, bol aj štafetový beh od Tatier k Dunaju. Keď ma koncom vlaňajšieho roka oslovil Juro Török s ponukou bežať za tím Runshop Running Expert, ani chvíľu som neváhal a hneď som aj začal naberať ďalších členov tímu. Tak k nám pribudli Dia Tešovičová a Peťo Ambrus, po pár týždňoch sa nechal nahovoriť aj Pali Jánoš.
Ďalších bežcov oslovoval predovšetkým Juro, súčasťou zoskupenia bol aj Paťo Lopušný so svoju vlaňajšou partiou. Klasické problémy so zháňaním náhradníkov na poslednú chvíľu sa nevyhli ani nám, takpovediac o 5 minút 12 sme ale boli v kompletnej 12-člennej zostave.
Ja som okrem toho riešil aj problémy s mojím boľavým kolenom. To sa od aprílového maratónu nechcelo dať do poriadku, a skúšal som ozaj všeličo – pomalé behy, rýchle behy, kľud, kryo aj masáže. Týždeň pred štartom som sa rozhodol pre poslednú skúšku, ktorá mala rozhodnúť či pôjdem a či nie. V nedeľu o 9:43 som zabehol 11,12 km v T4:24, večer o 18:40 som pridal 9,07 km v identickom T4:24 a v pondelok o 6:26 som skúšku zavŕšil 8,37 km v T4:23. Všetky tri behy boli bez bolesti a to mi dávalo nádej, že to zvládnem aj o týždeň neskôr.
Z Bratislavy sme vyrazili v piatok poobede, nocovali sme v Liptovskom Mikuláši. V sobotu sa k nám pridala Dia, ktorá prišla vlakom a po ľahkom obede sme sa presunuli do Jasnej, kde nás o 15. hod. čakal štart do 345 km dlhej súťaže. Cestou sme míňali bežcov, ktorí už ukrajovali prvé kilometre zo svojej porcie, pochopiteľne sme ich mohutne povzbudzovali. Rovnako tak sme vyprevadili na trať aj súperov z Bratislava Maraton Sport Club-u a zrazu sme na parkovisku zostali už len my, s ďalším elitným tímom, ISCAREX z Českej Třebovej.
Naším prvým bežcom bol Pali, dolu kopcom letel ako odtrhnutý vagón, podľa očakávania bol však súper predsa o niečo rýchlejší. Po Palim prevzal štafetu Peťo a po ňom sa už blížil môj čas. V Ľubeli nervozita úradovala naplno a k tomu patrí aj častejšie volanie matky prírody. Moju prvú odovzdávku som našťastie nepresral, ale bolo to len tak tak 😉
3. úsek, Ľubela – Lupčianska dolina, 11,88 km, 49:40 min., 4:11 min./km, Asics GEL-Races DS8
(záznam trasy na garmin connect)
Súperi odovzdali asi minútu pred nami, ich bežca som pri vybiehaní kopca z dediny mal na dohľad. Akonáhle sme ale vbehli pod les, v zákrutách mi zmizol medzi stromami. Viac ma ale v tej chvíli trápilo pichanie v boku, lepšie povedané v celom bruchu. Zdá sa, že som zopakoval chybu z Tatier a pred štartom som pil viac ako bolo treba. Krátka, asi 15-sekundová pauza mi však pomohla a ďalej to už šlo lepšie, siedmy km dole kopcom za 3:39 bol celkom fajn. Po necelej polhodine som sa dostal späť na asfaltku, o ktorej som si myslel že už to bude rovina. Chyba, na zvyšných 5 km som nastúpal ďalších 100 metrov. Celkovo bol tento úsek o cca 600 metrov dlhší ako mal byť, preto aj strata na vypočítaný čas bola väčšia. Na bežca Iscarexu som stratil ďalšiu minútu.
Bez akéhokoľvek spánku sme sa za Zvolenom po večeri zaradili späť do súťažného poľa. Konečne sme neboli na trati sami, okolo nás to žilo. Na Strážach sa mihali čelovky desiatok bežcov, do tmy sa ozývali výkriky čísel tímov aj mien bežcov, autá aj súťažiaci sa navzájom míňali v bláznivej paródii ľudského mraveniska. Vyzdobený povinnou výbavou vo forme reflexnej vesty, čelovky a blikačiek, načal Pali druhú tretinu súťaže.
15. úsek, Žiar nad Hronom – Dolná Ždaňa, 10,24 km, 40:21 min., 3:56 min./km, Mizuno Wave Sayonara
(záznam trasy na garmin connect)
Ja som sa na trať 15. úseku dostal osemnásť minút po polnoci, na prvých troch km ma čakalo neveľké prevýšenie, potom kúsok dole a už len rovina do ďalšej odovzdávky. Pred behom som už začal cítiť bolesť v kolene, tak som do seba hodil jeden Paralen, pre istotu. Po prvom km bolesť zmizla, či to bolo zásluhou lieku a či vplyvom adrenalínu, neviem. Každopádne, čoskoro som zožral bežca z M.R.C.I.N.A tímu a usilovne som naháňal ďalšieho, ktorý mi ukazoval cestu. Podľa výsledkov to bol zrejme Michal Lichter z tímu Až na plech. Snažil som sa naozaj veľmi, ale bližšie ako na 5-10 metrov som sa k nemu nedostal a ku koncu sa mi opäť vzdialil. Asi kilometer pred cieľom ma dobehol Martin Petruľák z BMSC, tak som sa za ním potiahol. Náš náskok na Iscarex sa z troch minút scvrkol na 20 sekúnd.
Poslednú tretinu trate zahajovala naša posádka v Komjaticiach. Tu boli pripravené dve oddychové zóny, my sme si zvolili tú v budove školy. Kým Pali sa zložil v telocvični a ja na chodbe, Dia s Peťom zvolili romantiku na ihrisku, pod oblohou plnou hviezd. Sotva sme však spali viac ako hodinu keď sa z telefónu ozvalo očakávané: „Janči je už na ceste, vstávajte!“ Rýchle balenie sa, presun na odovzdávku, pozdravy s ostatnými zombíkmi, hľadanie ToiToiky, či aspoň voľného kríčka, symbolické ponaťahovanie nôh a čakanie, to bol ranný program desiatok už značne unavených, avšak poväčšinou dobre naladených bežcov.
27. úsek, Nový Dvor – Šaľa, 10,98 km, 45:45 min., 4:10 min./km, Mizuno Wave Sayonara
(záznam trasy na garmin connect)
Môj posledný úsek štartoval v obci Nový Dvor a na šťastie nielen moje, vedľa cesty sa rozprestieralo šíre kukuričné pole. To bude po tomto roku úrodné že až 😉 Zvyšok tímu som ponosami na moje boľavé koleno natoľko vystrašil, že ma chceli v súlade s pravidlami súťaže vymeniť. Ja som ale veril, že to pôjde. Pre každý prípad som sa poistil jedným Ibalginom z lekárničky tímu SheRuns. Bolesť bola razom preč a ja som na necelých 10 km dlhú trať vyrazil vo vysokom tempe. Prvý km som odpípal v čase 3:40, keď sa okolo mňa prehnal súper z Iscarexu. Nezostávalo mi iné ako ho pochváliť, držať sa ho bol márny boj, už na druhom km bol pol minúty pred mnou.
Prevažne rovinatá trasa viedla po hrádzi popri Váhu. Most ponad rieku bol najhorším miestom tohto úseku, kompletne celý chodník bol pokrytý asfaltovými bublinami. Križovatkami Šale nás bezpečne viedli ako dobrovoľníci, tak aj šípky na ceste. No a jedna takáto šípka – a moja nepozornosť – mi celkom skazila dobrý pocit z predvedeného výkonu. Možno pol km zostávalo do odovzdávky, keď sa z pravej strany cesty prechádzalo na ľavú. Na ceste nakreslená šípka však nešťastne ukazovala priamo do vedľajšej ulice, v rýchlosti som prehliadol tú správnu. Akonáhle som mal istotu že bežím zle, za použitia veľmi nevyberaných komentárov, som sa otočil a bežal späť. Našu posádku na odovzdávke už prenasledovali chmúrne myšlienky, že ležím kdesi s odpísaným kolenom. Až také zlé to nebolo, naša strata na Iscarex však mojou chybou narástla na kritických 11 minút.
Na zvyšných úsekoch to bolo ako na hojdačke, raz sme niečo na Iscarex stiahli, následne oni našu výhodu opäť zmazali. Do posledného úseku nastupoval Janči s vedomím, že na výsledku sa už nič nezmení a skončíme druhí.
Čo povedať na záver? Beh od Tatier k Dunaju bol úžasným zážitkom, vo svojej nedlhej bežeckej kariére ho radím hneď za môj premiérový maratón. Určite si ho chcem zopakovať a s vedomím, kde sa tento rok stali chyby, viem že boj o prvé miesto je reálny. Po troch behoch naplno v priebehu šestnástich hodín, keď väčšinu kilometrov som odbehol sám, bez prítomnosti ostatných bežcov, však rozmýšľam nad účasťou v inej podobe. Základnú ideu už mám, už to chce len doladiť.
